Mesto žltých električiek a sladkých pastei de nata – Lisabon

Po dňoch strávených na severe Portugalska v okolí rodiska portského vína sme sa presunuli južnejšie do hlavného mesta – Lisabonu. Tesne predtým ako sme začali objavovať Lisabon sme si urobili zastávku v mestečku Aveiro. Mnohé bedekre a sprievodcovia ho prirovnávajú k malým Benátkam. Ak nebudete mať toľko času odporúčam radšej navštíviť Costa Nova do Prado namiesto Aveira. V samotnom Aveiro toho až toľko nieje – maličké centrum, ktorým vedie kanál, po ktorom sa plavia gondoly a vozia turistov. Costa Nova do Prado je pri oceáne a známe je vďaka farebným pásikavým domčekom. Koncom mája to tu bolo ešte veľmi pokojné, ale predpokladám, že v lete keď je sezóna je mestečko plné života. Videli sme tu kopu reštaurácií či možností ubytovania. Okrem toho je tu aj pláž, tak ako je v Portugalsku bežné dosť veterná pláž, čiže ideálne miesto pre surfistov.

Nazaré je Mount Everestom surfistov

Skutočným rajom surfistov však bola naša ďalšia zastávka a tou je Nazaré. Pri spomienke na toto miesto sa mi hneď vybavil nápis v malom surferskom múzeu: „Tak ako majú horolezci Mount Everest, tak máme my surfisti Nazaré.“ V Nazaré padol rekord najväčšej zosurfovanej vlny na svete. V zimných mesiacoch býva pobrežie v Nazaré naozaj divoké a koná sa tu množstvo súťaží, kde sa stretávajú najlepší surfisti sveta. V období, keď sme tu boli my neboli vlny takmer žiadne a more bolo také pokojné. Bolo až ťažké si predstaviť, že sa tu zvykne surfovať na tak obrovských vlnách. Medzi dvomu plážami – Praia da Nazaré a Praia do Norte sa nachádza malé surferské múzeum a maják, ktorý býva obľúbeným bodom, odkiaľ zvyknú fanúšikovia sledovať súťažiacich surferov.

Okrem samotnej pláže má Nazaré aj malé centrum. Celé mestečko je na kopci a teda máte krásny výhľad na okolité pláže a v prípade vetra aj na vlny :). Našli sme tu malú reštauráciu, kde sme si pochutnali na domácich rybách predtým ako sme pokračovali ďalej v ceste.

V uličkách farebného Obidos

Približne pol hodinku cesty od Nazaré je krásne malé mestečko Obidos, považované za jedno z najfotogenickejších miest Portugalska. Už pri vchode do mesta sme pochopili, že sem chodia davy turistov, pretože tu bolo niekoľko autobusov a plné parkovisko. Mestečko ale určite stojí za návštevu. Sú tu krásne úzke uličky pomedzi biele domčeky s množstvom kvetín, kde tu typické kachličky azulejos. Je tu asi najviac suvenírových obchodov na meter štvorcový čo som zatiaľ v Portugalsku videla. V každom mali veľmi pekné veci, po väčšine domáce výrobky. Ochutnali sme typický čerešňový likér predávaný v čokoládovom kalíšku ginja (dostať ich na každom rohu) a prešli sa popri hradbách, ktoré obkolesujú celé mesto.

Lisabon je mestom výhľadov

Na druhý deň sme sa zobudili do slnečného rána v Lisabone a po raňajkách sme začali s poznávaním hlavného mesta. Z ubytovania sme to nemali ďaleko na jednu z mnohých výhliadok Miradouro de São Pedro de Alcântara. Po celom Lisabone je podobných výhliadok niekoľko, takže určite na nejakú natrafíte aj bez toho aby ste cielene hľadali.

Prešli sme až k známemu výťahu Santa Justa, kde mi jeden známy, ktorý pochádza z Lisabonu vyslovene neodporučil ísť. Jedným z dôvodov bol dlhý rad, ktorý tu pravidelne býva. Druhým, že zhora až taký úžasný výhľad nieje a rovnako pekný výhľad máte z niektorých už spomínaných výhliadok, ktoré sú zadarmo. Od výťahu sa uličkami centra dostávame až na známu Rua Augusta. Tá je plná reštaurácií a kaviarní a hlavne množstva ľudí, či už domácich alebo turistov. Ulica nás doviedla až na námestie Comercio Plaza, ktoré je hneď pri rieke Tajo. Odtiaľ je veľmi pekný výhľad na most 25. apríla, ktorý pripomína slávny Golden Gate v San Franciscu.

Alfama je srdcom Lisabonu

Po krátkej prestávke pri vode sme pomaly smerovali do jednej z najznámejších častí Lisabonu a tou je Alfama. Takzvané staré mesto Lisabonu je typické úzkymi uličkami pomedzi farebné domy, malé portgalské krčmičky či reštaurácie, trhy alebo obchodíky. Samozrejme nesmú chýbať električky, ktoré kde tu križujú jednotlivé ulice. A hneď ako ide historická električka číslo 28 kopec turistov začne hromadne fotiť. Jazdu v tejto starej električke odporúčajú mnohé bedekre, otázne je či to stojí za to. V prvom rade treba si to naplánovať tak aby ste v električke sedeli blízko okna a mali výhľad na mesto. Ak pri nastupovaní vidíte, že je električka plná, ani sa vám neoplatí nastúpiť. Okrem toho treba vraj dávať pozor na vreckárov. My sme si električku len odfotili zvonku a mesto si radšej prezreli na vlastných.

Vyšľapali sme si to až k známemu hradu Castel Sao Jorge, kde býva dlhý rad na vstup, ale z hradu je krásny výhľad na mesto. Odtiaľ sme prechádzali uličkami Alfamy neriešiac kadiaľ presne ísť, jednoducho sme šli tam, kde nás niečo zaujalo. Či pekná reštaurácia, obchodík alebo len farebná fotogenická ulička. Takto nás aj zaujal malý podnik na jednom z námestí a tak sme sa posadili a pochutnali si na osviežujúcej sangrii a tanieri domácich syrov. Po oddychu sme sa rozhodli navštíviť štvrť, odkiaľ pochádza najslávnejšia portugalská sladkosť – pastei de nata a tou je Belém.

Kolíska lahodného dezertu Pastei de nata

Pešo z Alfamy je to dosť ďaleko a tak sme si zobrali Uber. Ten nás vyložil neďaleko brány Torre de Belém, ktorá tu stojí od 16. storočia a plnila úlohu obranného systému mesta. Už zdiaľky vidieť kopu turistov, fotiacich sa alebo čakajúcich v rade, pretože sa dá vojsť do vnútra veže a aj hore na výhliadku. Blízko veže je aj pekný park, kde vysedávali ľudia na tráve, popíjali studené nápoje alebo si len tak užívali prvé slnečné lúče. Keďže bol koniec mája a viacero domácich nám hovorilo, že toho slniečka zatiaľ v Portugalsko veľa nebolo.

Kúsok od Torre de Belém je pamätník Descobrimentos, ktorý bol dôležitým bodom všetkých moreplavcov a obchodníkov smerujúcich do Indie a Orientu. Taktiež sem sa dá vojsť dovnútra, kde je múzeum venované takzvanému obdobiu objavovania (Age of Discovery). My sme si obe pamiatky prezreli len zvonku a pomaly sa vybrali k slávnemu kláštoru hieronymitov odkiaľ je to už len kúsok k voňavým pudingovým koláčikom.

Pastei de nata vznikli práve v tomto kláštore, už pred 18. storočím tu mníchovia piekli tieto dobroty. Kaviareň, ktorá predáva tieto kláštorné koláčiky sa volá Pasteis de Belém a spoznáte ju podľa vône a podľa dlhého radu :). Neodporúčam sa tu posadiť, pretože na obsluhu a aj na samotné koláčiky a kávu sa vraj čaká veľmi dlho. Lepšie je postaviť sa do radu na „take away“ koláčiky a potom si ich vychutnať v neďalekom parku na lavičke :). Skúšali sme pastei de nata v mnohých pekárňach a kaviarňach, ale tieto belémske boli naozaj najlepšie. A hlavne boli úplne teplé.

Lisabon je gurmánsky raj Portugalska

Večer sme sa opäť vybrali do ulíc Lisabonu a mesto má za tmy iné čaro ako cez deň. Jednak je pekne vysvietené, či už námestie Praca Comerció alebo centrum so slávnym výťahom Santa Justa. Okrem toho život v baroch a reštauráciách začína ožívať, veľa reštaurácií ponúka živé koncerty napríklad fado. Fado je typická gitarová hudba pochádzajúca z Portugalska. Ideálny čas sadnúť sa na nejaké tapas, vychutnať si dobré domáce víno a započúvať sa do zvukov príjemnej portugalskej melódie.

Výlet na rozprávkové hrady v Sintre

Kto navštívi Lisabon často spojí svoj pobyt s návštevou snáď najznámejších hradov v celom Portugalsku nachádzajúcich sa v meste Sintra. Dá sa sem dostať vlakom, autobusom a samozrejme (v našom prípade) autom. Sintra je akási spleť hradov a hradových komplexov a ak sa sem vyberiete iba na jeden deň, určite nestihnete navštíviť všetky (ak áno tak len veľmi zrýchlene). Preto si treba dopredu určite, čo vás zaujíma a ktoré hrady by ste videli radšej ako iné.

Farebný hrad Pena a nešťastie s parkovaním

Veľmi častou kombináciou a tak to bolo aj v našom prípade sú hrady Pena a Regaleira. Pena mi pripomínal či už na fotkách alebo v skutočnosti akýsi rozprávkový hrad, kde sa autori naozaj vybláznili s farbami. Jedna veža žltá, druhá červená a do toho pestrofarebné strechy a kopec zelene. Parkovať sa nedá úplne priamo pri hrade, záleží v ktorej sezóne sem prídete. Koncom mája sme mali ešte celkom šťastie a zaparkovali na najvyššom a najbližšom parkovisku odkiaľ máte možnosť vyviezť sa autobusom za 3 eurá k vchodu hradu. Alebo si to pešo vyšľapať. Odporúčam ísť pešo, je to veľmi pekná prechádzka cez záhrady a vchod naozaj nieje ďaleko – odhadom tak 10-15 minút chôdze.

Ako druhý sme mali na pláne hrad Regaleira. Tu sú slávne hlavne krásne záhrady. Tu sme už s parkovaním také šťastie nemali a žiaľ neskoro sme si uvedomili, že cesta je jednosmerná. A teda boli sme už tak blízko hradu, že bolo nemožné nájsť tu voľné parkovacie miesto. A naspäť sa už nedalo :(. Museli sme len pokračovať v ceste a keby sme sa chceli vrátiť späť k hradu Reguleira trvalo by to ďalšiu hodinu. Preto sme to vzdali, smutní, že sme si tak naivne mysleli, že nájdeme parkovanie. Ale na druhej strane aj prekvapení, že nikde nebolo upozornenie na parkovisko a teda nemali sme odkiaľ vedieť, kde presne máme už parkovať. Okrem toho tu bol veľmi slabý signál a teda ani navigácie nefungovala stopercentne.

Portugalsko surfingom žije

Ďalšou zastávkou bolo surferské mestečko Ericeira, kde teda naše mužské polovičky vyskúšali surf. Vlny však bol silné a teda dlho vo vode ostať nemohli. My sme si zatiaľ užili slniečka, lebo na pláži sme sa skryli do závetria, kde príjemne svietilo a ohrievalo nás prvé júnové slnko. Z pláže sme prešli do centra mesta, je to veľmi pekné mestečko, úzke uličky s bielymi domčekmi a kde tu farebné kachličky. Našli sme si reštauráciu, kde sme si pochutili na výborných rybách. Odtiaľ sme si to nasmerovali naspäť do Lisabonu.

Na druhý deň nás čakala posledná zastávka v okolí Lisabonu, ktorú odporúčam navštíviť na západ slnka. Tou je Cabo da Roca, ktoré je najzápadnejším bodom kontinentálnej Európy. Nachádza sa tu maják, reštaurácia a parkovisko. Odporúčam sa poriadne obliecť ak sem pôjdete, pretože tu veľmi fúka a hlavne večer je tu dosť chladno.  Západ slnka je ale krásny!