Najkrajšia stavba postavená z lásky – Tádž Mahál

Po skorých raňajkách sme sa vybrali na návštevu asi najznámejšej pamiatky v celej Indii a možno aj jednej z najznámejších na celom svete – Tádž Mahál. Autobus nás zaviezol na parkovisko, kde sme si presadli do menších minibusov a tie nás odviezli pred bránu do celého areálu Tádž Mahálu. Hneď na úvod je tu kontrola, mohli sme si so sebou zobrať len doklady, peniaze a fotoaparát, dokonca aj vodu sme dostali až tam, nemohli sme si zobrať vlastnú. Vstupné do areálu bolo 750 rupií, čo je nejakých cca 10€.
Boli sme tu hneď ráno, preto sa tu ešte netlačilo množstvo turistov a mohli sme si porobiť krásne fotografie.
Tádž Mahál bol postavený v roku 1643 po 12 ročnej stavbe mogulským cisárom Šáhdžahánom. Dal ho postaviť pre svoju krásnu manželku Mumtár Mahal, ktorá mu porodila 14 detí a pri poslednom pôrode ako 38 ročná zomrela. Stavba vyšla cenovo na 41 miliónov rupií, stavalo ju okolo 20 000 staviteľov a 5000 pozvaných priamo z Perzie a bola tu použitá technika pietra deura – malé farebné úlomky drahokamov a polodrahokamov sa vsádzali do bieleho mramoru. Do dnes sem vraj chodia potomkovia staviteľov vykonávať rekonštrukčné práce.
Na mňa pôsobil Tádž Mahál ako tá najkrajšia stavba čo som kedy videla. Jednak len to prostredie – fontány, zelené trávniky, stromy, záhrady plné kvetov a v diaľke obrovská biela budova ako z rozprávky. Očarí Vás ešte viac keď prídete bližšie, všimnete si každý jej detail a vrchol všetkého sú dve hrobky priamo vo vnútri, kde odpočívajú manželia. Okrem toho tu príjemne pofukovalo, preto sme si sadli na lavičku pri malom jazierku a sledovali sme všetku tú nádheru okolo nás.

Po asi 3 hodinách strávených na tomto očarujúcom mieste sme mali naplánovanú návštevu pevnosti v Agre, ktorá bola vybudovaná cisárom Akbarom v 16. Storočí z červeného pieskovca. Známa je hlavne vďaka tomu, že Šáhdžahánov (panovník, ktorý dal postaviť Tádž Mahál) syn Aurangréb tu väznil svojho otca. Poprechádzali sme sa po tomto veľkom komplexe, z balkóna cely, kde bol väznený Šáhdžahán sme mali výhľad na neďaleký Tádž Mahál a tiež sme navštívili miesto zenána – takzvaný hlavný hárem.

Asi hodinku cesty od Agry sa nachádza mestečko Fatéhpur Sikrí, ktoré sme sa aj my chystali navštíviť, ale ešte predtým sme sa zastavili pri ďalšej hrobke veľmi podobnej Tádž Mahálu a preto aj nazývanej Baby Tádž. Bola to hrobka ministra financií mogulskej ríše s názvom Iti Máduddaulaha. Bola tu použitá tá istá technika ako pri stavbe slávnejšieho Tádž Mahálu, čiže biely mramor a krásna farebná kamienková výzdoba.

Po zastávke na obed sme ešte na chvíľku navštívili malý obchodík, kde nám ukázali ako kedysi vytvárali krásnu fasádu Tádž Mahálu. Vo vnútri obchodu sme potom mohli obdivovať a tiež aj nakupovať výrobky z bieleho mramoru – nábytok, dekorácie, sošky, rámy alebo zrkadlá.
Autobus nás odviezol do už spomínaného Fatéhpur Sikrí, mesta, ktoré dal tiež vybudovať cisár Akbar v 16. Storočí. Zažili sme jazdu domácou indickou MHD – natlačení v polorozpadnutom autobuse aj s Indami, na starých kožených sedačkách, s otvorenými oknami a samozrejme bez klímy. Fatéhpur Sikrí bolo hlavným mestom mogulskej ríše a v samotnom areály môžete vidieť zmes hinduistickej a islamskej architektúry. Nachádza sa tu napríklad aj dom jednej z Akbarových manželiek – tureckej sultánky. Počasie sa nám konečne trošku umúdrilo a „ochladilo“ sa na asi 38 stupňov :).

Cestou späť do Agry sme sa zastavili na malom trhu, kde sme si všetci nakúpili vynikajúce indické mangá (oveľa sladšie ako tie naše slovenské :)) a banány. Poslednou zastávkou pred hotelom bol obchod, kde sme si pokúpili zopár suvenírov – korenia, čaje a podobne.

Príchod do ružového mesta – Džajpúru, mestský palác, observatórium a nákupy na bazáre

Po raňajkách vyrážame na cestu do Džajpúru. Cesta trvá asi 5 hodín aj s obedovou prestávkou. Je to práve preto, že indické cesty sú o dosť horšej kvality ako tie slovenské. Hneď po príchode do Džajpúru ideme spoznávať toto krásne mesto, nazývané aj ružové, pretože veľa budov tu má ružovú alebo červenú fasádu. Ako prvý navštevujeme mestský palác – domov džajpurských vládcov od 18. Storočia a vo vnútri sa tiež nachádza múzeum maharadžu Saváí Mán Singha II. a jeho odevy, zbrane, koberce alebo hudobné nástroje.
Ďalšou zastávkou bolo observatórium Džantar Mantar, ktoré dal tiež vybudovať spomínaný maharadža Singh II. pretože bol veľkým fanúšikom astronómie. Je to najväčšia hvezdáreň v celej Indii, bola vybudovaná v 18. Storočí a nachádza sa tu 16 prístrojov pomocou ktorých sa dajú predpovedať teploty, očakávať intenzita monzúnových dažďov, záplav alebo hladomoru.
Potom nás čakali už dlho očakávané nákupy na pravom indickom bazáre – Bapu. Mali sme približne 2 hodinky na to aby sme nakúpili suveníry, darčeky a všetko možné. Samozrejme bez zjednávania to nešlo, ale akú – takú prax sme už mali, tak sme si po dvoch hodinách odnášali celkom plné tašky. Ale o nákupoch a cenách viac až v ďalšej časti – Posledné momenty v Džajpúre, jazda na slonoch, noc na letisku a lúčenie sa s Indiou.
Spokojní sa vraciame do hotela, kde nás okrem večere čaká aj zaujímavý kultúrny program. 2 exotické tanečnice a skupina hudobníkov nám predvádzali svoje umenie a zakončili ho krátkym bábkovým divadlom a ohňovou šou. Posledná noc v Indii je pred nami.

Na záver by som chcela možno spomenúť pár zaujímavostí z indickej kuchyne, pretože India má určite čo sa týka stravy čo ponúknuť. Keďže je to obrovská krajina, v každej svojej časti sa jednotlivé prísady a chute líšia, ja sa zameriam na chute severnej Indie. Medzi najtypickejšie jedlá patria:
Dál – strukovinové jedlo s cibuľou, cesnakom a korením
Guláb Džamún – vyprážané knedličky z mlieka, múky, sirupu, ružovej vody a s kardamonom (odporúčam si k nim dať vanilkovú zmrzlinu, naozaj mňamka J)
Sarson Ka Ság – špenát, ktorý sa v niektorých oblastiach nazýva aj Hák
Makkí Rótí – kukuričné placky, ktoré podávajú ku každému jedlu, nazývané aj jednoducho rótí (vtedy nemusia byť kukuričné, ale sú napríklad len z múky)
Kačorí – vyprážané placky plnené zeleninou
Kulfi – indická zmrzlina
Lassí – mliečny nápoj, niečo ako kefír, predával sa často priamo na uliciach

Posledné momenty v Džajpúre, jazda na slonoch, noc na letisku a lúčenie sa s Indiou

Dnes nás čakal dosť cestovateľský deň, pretože sme sa mali presunúť späť do Dillí, čo bolo tých 5-6 hodín cesty autobusom. Hneď po raňajkách sme sa ešte zastavili pozrieť na palác vetrov – Havá Mahal, postavený Saváíom Pratápom Singhom pre ženy z háremu aby mohli cez malé okienka pozorovať rušné ulice Džajpúru. Po návšteve palácu vetrov nás čakal aj vodný palác – Džal Mahal, kde sme sa pofotili a pokračovali v ceste.

Poslednou zastávkou kúsok od Džajpúru bola pevnosť Amber, na ktorú sme sa veľmi tešili, pretože nás tu čakala jazda na indických slonoch. Celá pevnosť sa rozprestiera na kopci, čiže z jej vežičiek máte krásny výhľad, napríklad aj na jazero Máota a slúžila ako sídlo amberských kráľov. Zaparkovali sme a hneď sme sa postavili do radu, kde sa čakalo na nastupovanie na slony. Na jeho chrbte bolo niečo ako lavička pre dvoch, kde sme si sadli a cesta sa začala. Poriadne nás nadhadzovalo, ale inak to bol zážitok, aj keď slony som ľutovala, musia tu každý deň od rána do večera len nosiť turistov. Ale určite ich poteší ak im donesiete banán alebo iné ovocie. Na osobu stojí takáto jazda na slonovi 950 rupií, ale okrem slonov môžete využiť aj dopravu po vlastných alebo sa nechať vyviezť džípom. Pred vstupom do samotnej pevnosti Amber je priestranné štvorcové námestie, kde si môžete nakúpiť vodu a iné občerstvenie a tiež množstvo suvenírov. A keď zájdete aj kúsok do úzkych uličiek od námestia, nájdete mal obchodíky a dokonca jednu kaviareň, ktorá sa po dlhom čase podobala na európske kaviarne a ani my sme neodolali a dali sme si tu vynikajúce veľké kapučínko :).

Prehliadka pevnosti trvá asi 2 hodinky, zase sme mali miestneho lokálneho sprievodcu, ktorý nám o všetko detailne a zaujímavo porozprával. Posledné nákupy a nasadáme do autobusu, ktorý nás má previezť naspäť na letisko do Dillí.

Cesta to bola dlhá, už priamo v Dillí nás zachytila poriadna zápcha, čiže až večer okolo tej deviatej sme sa konečne dostali na letisko. Unavení, ale plní zážitkov sme sa rozlúčili s našim indickým sprievodcom Vikasom a vošli do letiskovej haly. A ako naschvál takmer jediný let na celej odletovej tabuli, ktorý mešká bola Viedeň. Keby však hodinku, dve, nieee let bol posunutý o 7 hodín. Takže unavene sme si posadali a čakali až do rána bieleho :). Letecká spoločnosť nám našťastie poskytla aspoň stravu vo forme švédskych stolov a na letisku nás čakalo pomerne široké spektrum rôznych obchodov, čiže až tak sme sa nenudili. Nakoniec sme o 7:30 opustili zem Indie a vzlietli na 7 hodín do oblakov smer Viedeň.
Čo dodať na záver k tejto dovolenke. Pre mňa jednoznačne zatiaľ najviac zážitkov, dojmov a nových vecí. Videla som veľa krásneho a aj veľa nie až takého príjemného, ale s tým už musíte raz rátať ak sa rozhodnete cestovať do krajiny ako je India. Je to krajina veľkých kontrastov, kde časť ľudí spí na uliciach na zemi, žobre a žije z jediného dolára denne a ďalšia časť býva v luxusných domoch, vozí sa drahými autami a študuje na prestížnych školách. Tak to už chodí pri kastovnom systéme, narodíte sa chudobný a chudobným aj ostanete. Možno sa niekomu zdá, že v Indii nájdete len špinu, smrad a chudobu, ale opak je pravdou. Také nádherné stavby, pamiatky a mestá môžu konkurovať tým najkrajším stavbám na svete. Tak isto keď sa pozriete na ulicu, každá žena má oblečené sárí inej farby a to dodáva špinavým uliciam zvláštnu atmosféru a pestrosť.
Ďalšou krásnou stránkou Indie sú jej obyvatelia. Viackrát som už spomínala ich pokoj, usmievavosť, radosť zo života. Stačí im ku šťastiu skutočne málo, možno len to jedno teplé jedlo denne a dokážu sa na Vás spokojne usmievať. Sú priateľskí, komunikatívni a veľmi mierni, nebála som sa napríklad, že by ma chceli okradnúť alebo mi nejako ublížiť.
Nestihli sme síce prejsť úplne celú Indiu, určite by som si v budúcnosti ešte chcela pozrieť mestá južnejšie ako Bombaj, Kalkatu alebo slávnu pláž Goa. Tentokrát som však maximálne spokojná so všetkým čo som tu zažila a ešte dlho budem na tento krásny týždeň spomínať.
Na záver som ešte pripravila krátky sumár cien v Indii:

4 mangá – 30 rupií
Cola – od 30 rupií (v drahších reštauráciách väčšinou okolo 100 rupií)
hodvábny obrus – 40€
10 náhrdelníkov zo santalového dreva – 200 rupií
ľadová káva – 100 rupií
hracie karty s motívom kámasutry – 100 rupií
magnetka – od 50 rupií
10 náramkov – od 100 rupií
12 sloníkových príveskov – 100 rupií
čaj v darčekovej drevenej krabičke – 250 rupií
6 druhov korení – 500 rupií
plátená indická taška – 150 rupií