Balkán alebo 4000km vlakom

Lipiho cesta na východ na Balkán :). Prvý článok je venovaný hlavnému mestu Maďarska – Budapešti a mestečku Brašov, kde sa nachádza známy Draculov hrad.

Náš 13 dňový výlet začal asi trojtýždňovým plánovaním trasy, spôsobu dopravy, ubytovania a rôznych ďalších malicherností či problémov. Nakoniec sme dospeli k plánu navštíviť tieto destinácie okružným výletom v tomto poradí: Bratislava – Budapešť – Brašov – Bukurešť – Sofia – Thessaloniki – Atény – Thessaloniki – Skopje – Belehrad – Bratislava. Pre tých, ktorí nevedia aké sú to krajiny tak Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Grécko, Macedónsko a Srbsko. Dvaja chudobní študenti, Miro a Lipi, idú potvrdiť alebo vyvrátiť mýty a predsudky našincov.

Sobota, ráno, bratislavská hlavná stanica, dvaja blázni ešte stále nevedia do čoho vlastne idú, hlavne keď destinácie neznejú práve najvábnejšie – unesú nás? Predajú? Stratíme sa? Alebo aké katastrofy na nás čakajú? (Nestresujte ani zďaleka sa nám nič nestalo :) ).

Vyspinkaní a nabudení sme nasadli smer Budapešť, v ktorej som mimochodom dovtedy ešte nebol, čo je celkom hanba, keďže to až tak ďaleko z BA nie je. Na toto mesto sa určite oplatí mať viac času než jeden deň, ktorý sme mali my, ale tam môžem ísť hocikedy ( i keď ako logicky vyznieva to vravím už dobrých pár rokov). Po obligátnej návšteve hradu a pobehaní historického centra, vypití maďarského piva, za ktoré sme povinne platili aj prepitné, po maďarsky boravalo (trochu nezvyk na naše zemepisné šírky), sme nasadli na vlak za jedným z plánovaných vrcholov výletu – Draculov hrad v Brašove. (PS. skoro sme ho zmeškali, inak maďarské železnice mávajú akciové ceny na vlaky smerujúce do Rumunska, tzv. fortuna lístky ).

Prvá noc vo vlaku, človek veľa nenaspí, keďže ešte nemá byť z čoho unavený po prvom dni, ešte bolo dosť energie si zahrať pexeso s deduškom sediacim oproti nám, ktorý nám nerozumel ani slovo, ale zas ani my jemu. Zhodou okolností prehral, lebo sme mu nevedeli vysvetliť, že niektoré páry to pexeso neobsahuje úplne :D. Potom sme si rozhodli zdriemnuť, ale plány nám prekazili opité ženy vo vyššom veku, trochu hlučnejšie než by bolo v danú hodinu zdravé. Nuž aj s takými treba rátať, preto odporúčam štuple do uší a budete mať na háku :).

„Dobré ráno, vstávaj ty ospalec!“ nás privítalo ostré slnko spoza okien vlaku v Brašove. Ako prvé čo uvidíte z okien vlaku je hollywoodsky nápis Brasov nad mestom (neskôr sme zistili, že podobné nápisy sa čnú nad viacerými mestami) ďalej ako prvé čo stretnete na brašovskej stanici, sú neodbytní taxikári, zbaviť sa ich nám trvalo asi 30 min (snažia sa vám narozprávať kaleráby, jeden väčší ako druhý a ešte k tomu vyzerali tak „dôveryhodne“ no koniec).

Po nájdení bankomatu skupiny Erste, autobusovej stanice (inak vyzerala ako na divokom západe už len ten povestný kotúľajúci chumáč chýbal) a správneho autobusu za miernej asistencie dvoch Kórejčaniek, sme sa vybrali do jedného zo sídiel Vlada Tepesa alias Draculov hrad. Rumunské výpadovky sú veľmi zaujímavé, kravy sa tam pasú tesne pri cestách, preto nie je nič nezvyčajné čakať v náznaku kolóny, kým si kravy rozmyslia zísť z cesty. Konečne sme dosiahli zámok, pod ktorým to nečakane žilo turizmom, hradnými slávnosťami a inými atrakciami. Mnohí videli podobnosť s oravským hradom, ale tam som, priznávam sa, nikdy nebol takže neviem :). Pekný bol, len škoda, že nebol viac ladený do upírskeho štýlu. Po prehliadke hradu, nakúpení zopár suvenírov a magnetiek sme sa vrátili spať do Brašova, zasýtiť prázdne žalúdky, nájsť free wifi a ohlásiť sa domov. Potom sme nabrali smer Paríž východu – Bukurešť.

2. Časť Balkántripu – BUKUREŠŤ,  Paríž východu od čitateľa Lipiho :)

Po preskúmaní Brašova a Draculovho hradu sme nabrali smer hlavné mesto Rumunska – BUKUREŠŤ.

Cesta vlakom plynula pomaly, možno až trochu nudne, až kým v jednej zo staníc nepristúpili ľudia z pokazeného vlaku. Vlak sa enormne rýchlo zaplnil a už sme si nemohli užívať komfort prázdnych sedadiel vedľa nás. Našťastie si k nám prisadla rodinka, žiadny vandali, a na moje veľké prekvapenie všetci veľmi pekne rozprávali po anglicky. Celý zvyšok cesty sme prediskutovali počnúc rumunskou históriou až po národné rumunské jedlá. Dozvedel som sa napr., že vojská Varšavskej zmluvy sem v 1968 došli bez rumunskej podpory, nie kvôli solidárnosti k Československu, ale kvôli chladným politickým vzťahom medzi Bukurešťou a Moskvou, či ako sa zbaviť otravných taxikárov po rumunsky (pamätám si z tej frázy už len slovíčko arivedere :D) Keď sme dorazili na bukureštiansku hl. stanicu, s rodinkou sme sa rozlúčili, vyfotili a ukázali nám smer, kde by sa naše ubytovanie malo nachádzať.
Po nevyhnutnej sprche ( predsa len leto, presuny, pot a smrad :D) sme stretli moju prvú kamarátku Roxanu (POZDRAVUJEEEEEEEM) a ako darček z ďalekého Slovenska sme priniesli no čo iné ako alkohol – čerešňovicu. Zásob sme mali viac, čiže ďalšiu fľašku sme obetovali hneď na aktuálny večer. Za miesto posledného glgu pre fľašu sme si vybrali celkom luxusne najväčšiu budovu Európy (rozlohou) Čaučeskov palác. K tejto stavbe sa ešte pristavím neskôr teraz vám priblížim rumunský nočný život.

Po prvé: Predstavte si bar, váš obľúbený, máte?

Ďalej: Predstavte si diskotéku, kde hrajú vaše obľúbené pesničky, čiže si to užijete aj keď nemáte náladu tancovať.

Ako predposledné si predstavte, tieto bary a diskotéky nasekané vedľa seba nie na jednej ulici, ale po celom centre (pravdupovediac asi to bola len taká štvrť).

A teraz príde to najlepšie: Páni, predstavte si tu najkrajšiu holku akú poznáte, dámy toho najsexi muža (toto fakt neviem posúdiť :D) a teraz čo keby ste takú osobu mohli stretnúť nie raz denne, ale aspoň 15krát???

Ak chcete niečo podobné zažiť, Bukurešť je na to ideálna :)  (PS ceny sú porovnateľné s BA)

Teraz niečo k pamiatkam:
Aj v tomto meste sa dá participovať na Free city tour (pre tých ktorí nevedia, nadšenci, ktorí vás každý deň, v závislosti od počasia, prevedú peši mestom s odborným výkladom, to všetko zadarmo, avšak ak ste so sprievodcom spokojný, neodmietne drobné prepitné). My sme však mali Roxanu, ktorá nás vzala k Víťaznému oblúku, „parku boháčov“, jazeru či do spomínaného Čaučeskovho paláca. Tento palác je treťou najväčšou budovou na svete, čo sa týka rozlohy, po Pentagone a pyramíde v Macchu Picchu. Po prehliadke takej a onakej sály pre takú a onakú príležitosť, sme došli na balkón a človeka sa tam zmocní pocit, že chce byť, minimálne, cézarom. Ten výhľad na bulvár ešte znásobuje veľkoleposť budovy, ale aj samotní Rumuni musia uznať, že s veľkosťou to trochu „prepískli“, keďže dodnes sú niektoré miestnosti nedokončené a nevyužité. Po vyše hodinovej prehliadke nám zdelili, že sme práve videli 4% z celej budovy ;).
Návšteva krajiny sa neráta, kým neochutnáte tamojšiu gastronómiu. Na mieste je očakávať množstvo podobných, ale predsa len v niečom odlišných jedál oproti tým slovenským. Jedným zo slovenských ekvivalentov sú holúbky s kapustou, v Rumunsku balené buď v šalátových alebo hroznových listoch, podávané s kašou nazývanou palenta (žltá hmota bez chuti z kukuričnej múky). Ďalšou špecialitou je polievka zo strukovín a s klobáskami podávaná v bochníku chleba, podobne ako cesnačka u nás. Neviem či viete, ale bryndza je rumunské slovo ako aj mnoho ďalších slov bežne používaných v slovenčine ako fujara či vydra. Preto jedlá z prostredia hôr a salašov sme ani neskúšali, nemalo by sa to nejak zásadne líšiť a my sme prišli skúšať a spoznávať nové veci :). Posledný chod v danej reštaurácii, ktorý sa do nás ešte zmestil bolo jedlo podobné čevabčiči.
Škoda, že sme sa nemohli zdržať dlhšie, ale čakala nás cesta vláčikom do Sofie za ďalším dobrodružstvom, ale sľúbili sme si, že sa čoskoro vrátime :).