V krajine kde sa zrodilo portské – Porto a údolie Douro

Príchod do Portugalska bol celkom zaujímavý. Pôvodný prílet do Porta tesne po polnoci sa nakoniec predĺžil až na 5.00 ráno. Keďže priamy let medzi Viedňou a Portom nieje, mali sme prestup v Lisabone, lenže prvý let nám meškal a teda sme ten druhý let nestihli. Dúfajúc, že nám buď poskytnú hotel alebo nás lietadlo počká sme nakoniec skončili v dvojposchodovom autobuse a 4 hodinovej ceste z letiska v Lisabone do Porta.

Ale na druhý deň (teda vlastne v ten istý deň :)) sme sa zobudili do slnečného dňa a tešili sa čo všetko nás čaká v meste na rieke Douro. Samozrejme bez poriadnych raňajok sme sa nezaobišli a zamierili sme do domácej pekárne, kde nás veľmi milo prekvapila cena kávy (espresso za 70 centov) a po prvý krát sme ochutnali slávne Pastel de Nata. Malý pudingový koláčik v lístkovom ceste, na ktorom sme si potom fičali každý deň a minimálne raz denne sme si pochutnávali na espresse a tejto sladkej dobrote. Pastel síce originálne pochádza z Lisabonu, ale keďže ide o národnú sladkosť, dostanete ich kúpiť všade, aj v tom najmenšom bare či kaviarni.

Porto je ideálne na pešie spoznávanie. Všade sa pomerne rýchlo dostanete po vlastných a keďže je tu množstvo pekných námestí, výhliadok či uličiek, bola by škoda používať metro či inú mestskú dopravu. Ako prvý sme si šli pozrieť kostolík Igreja de Santo Ildefonso, ktorý sa môže popýšiť krásnou fasádou z kachličiek azulejos. Po celom Portugalsku uvidíte množstvo stavieb s kachličkovou fasádou, na kostoloch sme väčšinou videli bielo modré kachličky s rôznymi obrázkami, ale na domoch hrajú kachličky všetkými možnými farbami. Veľmi sa mi táto architektúra páčila, pretože každý dom bol iný a vďaka tomu pôsobili mestečká a dediny veselšie. Azulejos dominovali aj vo vnútri v kaviarňach a reštauráciách a samozrejme tu nájdete množstvo obchodov s keramikou, odkiaľ si môžete priniesť suvenír vo forme týchto obkladačiek. Okrem kostolov je v Porte známa hlavná stanica Sao Bento, ktorá je zvnútra vyzdobená kachličkami a teda takmer vždy plná turistov fotiacich si steny zo všetkých uhlov. Len kúsok od stanice smerom do kopca sa dostávame k ďalšiemu kostolu Igreja de São Lourenço na malé námestie odkiaľ je krásny výhľad na mesto. V diaľke vidieť známy most Luís, po ktorom sa dá prejsť pešo a odporúčam sem zájsť počas západu slnka. Našli sme úzku uličku pomedzi farebné a ošarpané domy až sme zišli k rieke Douro, kde nás uvítala vôňa z reštaurácií, hudba a loďky kotviace pri brehu. Oba brehy v centre Porta sú plné reštaurácií a kaviarní, žije to tu od rána do večera. Jeden z brehov nazývaný Ribeira je známy vinárstvami, ktoré ponúkajú ochutnávky vín alebo len príjemné posedenie pri domácom víne. Na vode stále vidieť loďky, ktorými sa kedysi prepravovalo víno z údolia Douro do Porta. Nás čakal prvý portugalský obed a hneď na začiatok sme ochutnali domácu tresku bacalhau so špenátom a varenými zemiakmi. Vynikajúce. K tomu portské červené víno (sladučké ale dosť silné) a nesmel chýbať Couvert, takzvané predjedlo vo forme pečiva, masla, olív, niekde rôznych pomazánok alebo syrov.

Ďalšou obľúbenou časťou Porta je Clérigos, kde sa určite oplatí vyšlapať si schody na vežu kostola Clérigos. Odmení vás výhľad na celé Porto z najvyššej budovy mesta. Hneď pri veži je park Cordoaria, kde vysedávalo množstvo ľudí, popíjali nápoje, spali na tráve či len tak oddychovali. Naozaj veľmi pekné miesto. Kúsok od veže je kníhkupectvo, kde sa inšpirovala samotná autorka Harryho Pottera a považuje sa za najkrajšie kníhkupectvo sveta. Trochu nesympatické mi bolo, že aj keď ide o obchod, stal sa z neho magnet turistov a vyberajú tu vstupné. Za 5 EUR si síce môžete v obchode niečo kúpiť (zľava na akýkoľvek nákup), ale ceny sú tu dosť prehnané, čiže v konečnom dôsledku sa neoplatí kupovať nič. Kníhkupectvo je ale krásne, drevený nábytok a točité schody v strede presne pasujú k príbehom o Harry Potterovi a teda pre všetkých fanúšikov je povinnou zastávkou. Hneď vedľa je vynikajúca zmrzlináreň Amorino, kde vám spravia zmrzlinu v tvare ruží či iných kvetov. A samozrejme výborná káva za ešte lepšiu cenu :).

Tesne pred západom slnka sme ešte raz prešli mostom Luís a na strane Ribeira sme si našli miesto, kde sme počkali do zotmenia a vychutnali si pohľad na nočné Porto. Ribeira žije aj večer, po promenáde sa prechádza stále množstvo ľudí a reštaurácie ešte viac rozvoniavajú a lákajú návštevníkov si ísť sadnúť. Nám sa zapáčila tržnica, kde boli v strede lavice na sedenie a po obvode veľkej miestnosti bola jedna reštaurácie vedľa druhej, všetky možné kuchyne od domácej portugalskej až po sushi, hamburgery či voňavé wafle. Podobne ako v Španielsku aj v Portugalsku sú veľmi obľúbené tapas, pretože vďaka nim môžete ochutnať množstvo rôznych druhov jedál. Aj my sme si objednali z každého rožka troška, niečo v jednom bare, niečo v druhom a samozrejme k tomu nesmelo chýbať portské víno.

Na druhý deň sme sa previezli metrom naspäť na portské letisko, kde nás v požičovni čakalo auto. Celkovo je požičanie auta v Portugalsku celkom lacné (auto na deň sa dá zohnať od 14 EUR), náš problém bol, že sme si chceli auto vyzdvihnúť v Porte a vrátiť na juhu vo Faro. Za to sme zaplatili 100 EUR navyše. Okrem toho je tu drahý benzín a diaľničné poplatky, cena diaľnice zo severu na juh nás vyšla okolo 60 EUR. Prvou zastávkou bolo vinárstvo Aveleda obkolesené nádhernou záhradou, poľami s viničom a honosným sídlom rodiny Guedes, ktorej celý komplex patrí. Zaplatili sme si za 7 EUR vstup so sprievodcom, sprievod sme mali takmer len pre seba, okrem nás tu ešte bola jedna francúzska. Pre mňa jeden z najkrajších zážitkov v Portugalsku – tak krásne záhrady plné stromov, kvetov, romantických zákutí no a samozrejme výhľadu na vinič som ešte nevidela. Jazierka, farebné a voňavé stromy, fontány, pivnica so sudmi vína a koňaku. Po hodinovej prehliadke nás čakala ochutnávka vína, okrem výborného bieleho a ružového vína sme si pochutnali na domácich syroch a dozvedeli sa o rôznych typoch vín ešte viac. Priamo vo vinárstve bol obchod, kde sme si nakúpili vína, ktoré sme ochutnávali za veľmi dobré ceny.

Ďalšou zastávkou predtým ako sme sa ubytovali bolo mestečko Amarante. Tu sme sa zastavili z dvoch dôvodov – prvým je kamenný most postavený už v 12. storočí, ktorý je dominantou mesta a vedie ponad rieku Tamega. Druhú atrakciu môžete vidieť, respektíve ochutnať v takmer každej kaviarni či cukrárni a to je domáce pečivo nazývané doces fálicos. Zaujímavé je preto, lebo má tvar penisu a je to vtipné vidieť vo výkladoch desiatky penisových koláčikov :). Chuťovo sú výborné, pripomínali mi naše pudingové venčeky, krehké cesto plnené sladkých žltým pudingom. Okrem tejto sladkej ochutnávky sme sa tu zastavili aj v malej domácej reštaurácii na niekoľko tapas, prvýkrát sme ochutnali výbornú klobásku alheira. Okrem toho nesmeli chýbať olivy, rybacia pomazánka a zeleninová polievka. Amarante je veľmi pokojné mestečko, kde ako keby zastal čas, stačí tu stráviť pár hodín, pretože centrum je malé, ale veľmi útulné a nie preplnené turistami.

Z Amarante sme už smerovali na naše ubytovanie, ako sme prichádzali do hôr blízko Douro Valley, počasie sa začalo zhoršovať, sem tam spŕchlo a teplota klesala. Celkovo počas nášho pobytu v Douro Valley bolo počasie chladné (koniec mája), domáci sa tiež čudovali, že tento rok je tu chladnejšie a že zvyčajne sa tešia slnečnejším podmienkam. Ale v podstate na naše spoznávanie to až tak nevadilo, v tejto oblasti stačí ak si sadnete do auta a užijete si tie neskutočne krásne výhľady z vysoko položených ciest. Ubytovali sme sa v dedinke Portela do Gove neďaleko Baiao. Odtiaľ to bolo ešte cca 40 minút do Peso de Regua, čo sa považuje za začiatok údolia Douro. Sem sme sa ešte v ten večer vybrali na večeru, ale žiaľ cestou nás stihla dosť veľká búrka a v samotnom Peso de Regua sme si kvôli dažďu nemohli prezrieť nič a len sme sa schovali do reštaurácie. Tá ale stála za to, opäť vyhrali tapas, keďže sme toho chceli skúsiť čo najviac a nesmelo chýbať dobré červené víno. Šoférovanie v Douro Valley je síce kľukaté a cesty sú úzke, no výhľady na okolitú krajinu sú úžasné. Všetko je zelené, v doline sa vlní rieka Douro na ktorej sa sem tam plaví nejaká loďka a pomedzi vinice a zelené políčka sú roztrúsené farebné domčeky, mnohé s typickými portugalskými obkladačkami azulejos. Všetky domy čo sme tu videli boli krásne upravené, čísté, s peknými záhradmi a teda sme skonštatovali, že tu asi býva bohatšia časť obyvateľstva.

Zobúdzame sa do chladného rána a po domácich raňajkách sadáme do auta a vydávame sa spoznať Douro Valley detailnejšie. Smerujeme až do dedinky Pinhao, kde nás nemilo prekvapila zablatená cesta a požiarnici odstraňujúci vodu a špinu z ciest a chodníkov. Počasie sa tento rok v Portugalsku zbláznilo, tvrdili viacerí domáci. Preto aj Pinhao, ktoré sa inak považuje za srdce Douro Valley, pôsobilo smutne a pochmúrne. Centrum dedinky bolo zablatené až tak, že sa nám ani nechcelo vystúpiť z auta. Zišli sme k rieke, kde je malý prístav a organizujú sa tu plavby po rieke Douro. Kde tu už vykuklo slniečko, tak sme si zajednali najbližšiu loďku a absolvovali hodinovú plavbu pomedzi kopce obrastené viničom. V tom záplave zelenej sme občas spozorovali malé biele domčeky či vinárstva, zdiaľky dobre označené aby si okoloidúci zapamätali o aký druh vína ide. Po hodine oddychu na lodi sme sa presunuli autom na sever k výhliadke Galafura, ktorú mi odporučil ako tajný tip kolega pochádzajúci z Lisabonu. Tu sme mali Douro Valley ako na dlani, po jednej strane rieka, pod nami desiatky kilometrov kľukatých ciest a všade naokolo zelený vinič. Tak ako sme v Provensálsku obdivovali levanduľové polia tak sme v Portugalsku obdivovali viničné sady. Predpokladám, že na jeseň to tu musí byť ešte krajšie, keď vinič hýri všetkými možnými farbami. Po únavnej, kľukatej, ale zato krásnej ceste sme sa zastavili v meste Vila Real na obed. Mesto má pekné historické centrum, v jednej z reštaurácií sme si pochutili na výbornej treske a steakoch.

Poslednou zastávkou nášho dňa a putovania po Douro Valley bolo mestečko Lamego. Lamego sa preslávilo hlavne vďaka kostolu Santuario Nossa Senhora dos Remedios, ku ktorému vedie cca 600 schodov. Vyšlapať tieto schody je celkom makačka, ale po ceste sme sa každú chvíľku kochali modrými kachličkami, ktoré zdobili jednotlivé terasy medzi schodmi a zvrchu nás odmenil výhľad na Lamego a aj ďaleké kopce smerujúce až ku Peso de Regua. Po výstupe sme sa osviežili v domácej pekárni kávou a vybrali sa na cestu späť.