Svet v miniatúre, večer pri Wörthersee, noc v Pise a ráno na trajekte

Tentokrát sme dňa 18.06.2010 nenasadli do ryanairového lietadla, ale sadli sme do našej čiernej Alfy Romeo a vydali sme sa na dlhú cestu cez Rakúsko, Taliansko až na francúzsky ostrov Korzika. Náš výlet začal okolo 11:00 doobeda, pohodovým tempom sme boli za necelé 3 hodinky vo Viedni, kde sme si dali malé občerstvenie a prvou väčšou zastávkou bola návšteva sveta v miniatúre – Minimundus, blízko mesta Klagenfurt am Wörthersee.
Ako som už spomínala v článku o Bruseli, veľmi podobný komplex sa nachádza práve tam, takzvaná Minieurópa. V tomto Minimunduse však boli stavby z celého sveta. Našli ste tu napríklad Taj Mahal z Indie, Sochu Slobody z New Yorku, Operu v Sydney, ale aj známe európske stavby ako Šikmá veža v Pise, Eiffelovka či bruselské Atómium. Všetko sa nachádzalo v prostredí veľkej záhrady, boli tu reštaurácie, hojdačky a preliezky pre deti, pomedzi jednotlivé stavby chodili malé vláčiky, čiže celkovo tu bola veľmi príjemná atmosféra. Ak pôjdete touto trasou, určite sa tu zastavte, naozaj sa to oplatí :). Vstupné pre dospelú osobu je 13€, pre študentov 12€ a pre deti 8€. Na stránke Minimundusu sa dozviete viac. Prikladám fotky, sem aspoň zopár a viac nájdete vo fotogalérii, pretože odtiaľto máme naozaj veľmi pekné zábery.
Veľmi blízko Minimundusu a tiež Klagenfurtu sa nachádza krásne jazero Wörthersee, ktoré patrí medzi najkrajšie jazerá Rakúska. Dovolenky sem chodí tráviť veľmi veľa ľudí, pretože je tu krásna príroda a možnosť aktívnej dovolenky – bicyklovanie, turistika, člnkovanie, rôzne druhy vodných športov a podobne. S neďalekým mestom Klagenfurt je jazero prepojené vodným kanálom, po ktorom premávajú výletné lode. Teplota vody je v lete veľmi príjemná, okolo 28 stupňov, čiže môžete sa  tu aj okúpať a osviežiť. My sme sa poprechádzali, pofotili, osviežili vynikajúcou zmrzlinou a pokračovali sme v dlhej ceste ďalej.
Našou ďalšou zastávkou bola návšteva talianskeho mesta Pisa, známeho hlavne vďaka slávnej šikmej veži. Čas, keď sme sem prišli my bol veľmi nezvyčajný, boli približne 3 hodiny v noci, čiže celé Dómske námestie, na ktorom sa šikmá veža nachádza sme mali len pre seba.
Pár informácií k Šikmej veži a celkovo k mestu Pisa – mesto leží v regióne Toskánsko, má približne 88 tisíc obyvateľov a jeho najznámejšou časťou je už spomínané Dómske námestie alebo tiež nazývané Campo dei Miracoli obkolesené starými mestskými hradbami. Samotná Šikmá veža a jej stavba začali v 12.storočí pod vedením architekta Bonanna Pisana a keď stavba dosiahla tretie poschodie, základňa sa naklonila na stranu o 15 cm. Pisano sa bál ďalej pokračovať v stavbe, preto ho neskôr nahradil architekt Giovanni di Simonne, ktorý postavil ďalšie 3 poschodia. Celú stavbu dokončil až Tommaso Pisano. V súčasnosti sa stavba stále viac a viac nakláňa, ale kvôli bezpečnosti je už dnes zabezpečená olovenými doskami ako protizáťažie.

Celkovo na mňa pôsobila táto stavba dosť komicky, naozaj z nej máte pocit ako keby Vám mala padnúť na hlavu a asi by som sa aj trochu bála keby stojím na jej vrchole (ale vyskúšať by som to určite chcela). Prikladám pár foto, aj keď nie vo veľmi dobrej kvalite, keďže sme ich fotili v noci.
Pokračujeme v ceste, už poriadne unavení, nevyspatí, ale s pocitom, že už sme blízko a za chvíľu sa budeme vyvaľovať na pláži a vychutnávať si more a oddych. Z Pisy do Livorna, odkiaľ nám mal ísť trajekt je to len asi 25 km, čiže sme tam boli za chvíľku a hneď sme si to namierili do prístavu. Tam už boli dlhé rady áut, autobusov a rôznych karavanov, ktoré čakali na ranný odchod trajektu. Tak aj my sme sa postavili do radu a konečne na chvíľu zavreli oči, keďže sme mali ešte pár hodín do odchodu.
Trajekt mal odchod o 8:15, okolo 6:30 už začali pomaly nakladať autá a autobusy a okolo 7:15 už bola nalodená aj naša Alfa. Auto sme nechali v garáži a vyšli sme až na vrch celej lode, kde boli lavičky, stoly, lehátka a vo vnútri tiež reštaurácie, obchody a samozrejme kajuty. Naši známi mali 2 kajuty aj rezervované, keďže tu strávili celú noc a ráno už boli vyspatí do ružova, preto sme využili ich miesta a na 2 hodinky sme sa vyspali v celkom príjemnej, mäkkej posteli. Celá cesta trvala asi 4 hodiny a okolo 12:30 sme sa konečne ocitli na brehoch ostrova Korzika.