Punta Umbria – Španielsko

Za nasledujúci článok ďakujeme čitateľovi Lukášovi Tomášekovi :).

Po dlhej dovolenkovej pauze, ktorú som zažil posledných pár rokov sme sa rozhodli, že pôjdeme ešte s jednou rodinou zase niekam k moru pozrieť, čo je nové. Našou destináciou sa rozhodlo byť Španielsko, a konkrétne Punta Umbria, malé doslova ospalé, bohom zabudnuté mestečko na juhozápade. Najbližšie väčšie Španielske mesto bola Sevilla, avšak najbližšie letisko bolo za hranicami s Portugalskom – v meste Faro. Takže sa mi po prvýkrát stalo, že som šiel na dovolenku do inej krajiny, ako v ktorej som pristál.
Čo sa samotnej cesty týka, tak let vždy bol moja najobľúbenejšia časť dovolenky, keďže som veľký fanúšik lietadiel všetkého druhu. Avšak aj táto priorita sa vám postupne zmení, keď vám aerolinky ponúkajú lety okolo polnoci, alebo v tomto konkrétnom prípade o 3:15. A keďže ako už je zvykom pri chartrových letoch, check-in začína 2 hodinky pred odletom, tak som ani nešiel spať. To som však ešte nevedel, že samotný let potrvá ďalšie 3 hodiny a následná cesta do hotela hodinu, resp. v mojom konkrétnom prípade hodinu a pol (o tom nižšie). Takže spánok sa nekonal, veď na čo by komu bol. V lietadle bolo pár pokusov, ale poskladať sa tam do nejakej aspoň trochu pohodlnej polohy vyzeralo na mission impossible, tak som to vzdal. A z tej francúzskej bagety na grécky spôsob, ktorú podávali slovenské letušky v českom lietadle som veľa síl nenabral.
Po prílete do Fara som konečne naplno docenil výhody Schengenu, pas odo mňa mimo check-inu nepýtali nikde ani raz. Počasie bolo príjemné, vyzeralo to na fajn dovolenku. Potom nás posadili do dvoch autobusov. Jeden šiel do nášho hotela, druhý šiel do hotela od neho vzdialeného na desiatky kilometrov a potom ešte šiel vyhodiť tých pár nešťastníkov, ktorí sa do prvého nezmestili, do nášho hotela. Samozrejme, narozdiel od zbytku rodiny som bol jedným z nich. Pretože spoliehať sa na slovenské cestovky, že si dobre naplánujú koho pošlú do akého autobusu, je asi veľa. Ale tak aspoň som mal okružnú cestu okolo sadov, záhrad a golfových ihrísk jedno na druhom, a nebyť toho mŕtveho koňa pri ceste možno by som od nudy aj zaspal. Prišiel som teda do hotela o polhodinu neskôr ako zbytok rodiny. Aspoň že na mňa počkali s raňajkami. Na samotnú izbu sme čakali síce o trochu dlhšie, ale aspoň sme mali čas prezrieť okolitý terén. Jedna rada do života? Ak vám tvrdia, že keď sa hotel volá Beach Resort, znamená to že je rovno na pláži, neverte im. Tých 15 minút cez piesočnatý kopec s vysušenými kríkmi, ktorý bol ohradený, lebo očividne išlo o pás prísne chránenej krajinnej rezervácie dalo celkom zabrať. A more? Teda oceán aby som bol presný, keďže sme sa nachádzali už za Gibraltárskym prielivom. Studený, búrlivý. Ale dalo sa zvyknúť.
Hotel bol pekný, vkusný, izby boli veľmi slušné. Stále som bol optimista. Dni boli síce trochu nudné, keďže to bola zrejme prvá dovolenka, ktorú som netrávil na fakultatívnych výletoch na ktorých som závislý, ale pestrila mi ich dobrá spoločnosť a pravidelné kartové hry. Prečítal som pár dobrých kníh na lehátku a čoskoro sme sa aj dobre spriatelili s animátormi, takže celodenné aktivity nebol problém. Samozrejme rozumieť sa dalo okrem našich dvoch len jednému animátorovi z 26, keďže španieli sa učia povinne angličtinu od prvej triedy, no slovami klasika, nevedia ani to špinavé “yes”. A to ani na recepcii. Alebo čepčerepšn-resepšn jak sme ju volali. Prečo? Hneď vysvetlím. Trávili sme tam večery, keďže tam bola free wi-fi zóna, ktorej rýchlosť bola závratná. Ak ste si chceli nebodaj pozrieť video na YouTube, tak ste si počkali takú hodinku a pol.
Každý deň pri bazéne hrali jednu pesničku aj 3-krát dookola, a keďže jej jadro tvorilo neustále opakovanie “čeče-reče” dookola, tak ju zrejme budem nenávidieť do konca života (odporúčam do YouTube zadať Gustavo Lima Balada Boa). Z toho ten názov pre recepciu. Hranie vodného póla, streľba zo vzduchovky či ping-pong sa pre nás stali ešte zábavnejšími ako mohli byť. V prípade ping-pongu preto, lebo žiadny španiel, a to ani ich animátorka, nevedeli pochopiť čo je to hrať o podanie, a to ani po niekoľkonásobnej názornej ukážke, tak to náš chudák animátor vzdal. Ale aspoň bola sranda, aj keď som schytal debakel hneď v prvom zápase. Vodné polo bolo super, ale až posledný deň sme zistili prečo nechcú robiť národné tými, ale iba zmiešané. V ten deň sa im to totiž omylom podarilo a takmer sa strhla bitka. Španieli sú totiž skoro takí súťaživí ako my slováci. A to nám potom rozprávali o futbalovom zápase španielov a angličanov čo tam mali dva týždne dopredu, kedy sa naozaj strhla. K systému pri futbale sa tiež dá čo-to povedať, zaujímavý bol napríklad tým, že hral vždy ten tím, ktorý vyhral predošlý zápas. Teda ak ste si vylosovali dobrý tím, určite ste sa z ihriska nepohli. A streľba zo vzduchovky bola sranda, keď sa vzduchovka pokazila hneď pri prvom výstrele a tak sme ju museli vymeniť za krátku vzduchovú pištoľ, s ktorou som nastrieľal rekordných… 1 bod. Ale aj to potešilo.
Čo sa týka stravy, zo začiatku bola veľmi dobrá, no postupne to upadalo. Kvitujem možnosť poskladať si na obed vlastný hamburger, ale každý deň sa to jesť nedá. Prvý deň sme však mali úplne super kebab, ktorý sme však potom už nevideli, až niekedy predposledný deň, a to sa nedalo porovnávať keďže to bolo polosurové. Našťastie rovno oproti hotelu bolo hniezdo poslednej záchrany – Burger King. Niekedy uprostred pobytu som dostal strašnú chuť na nejakú sladkosť, a tak som nakoniec musel bežať až do vedľajšieho, trochu väčšieho mestečka menom Huelva, kde bol najbližší Carrefour aby som si kúpil Marsky. Aj tam som ich hodnú dobu hľadal, pretože bol veľký asi ako tunajšie Tesco Express a výber mal ešte menší. Ale aspoň sme pri tej príležitosti pobehali Huelvu kde sa dalo veľmi dobre a aj výhodne nakupovať. Tak dobre, že sme tam druhý deň šli znova.
Každopádne dovolenka ubehla celkom rýchlo a domov už sme leteli síce tiež v noci, ale okolo 1:00 ráno sme už boli doma tak sa to dalo vydržať. Každopádne po príchode na letisko vo Fare som až konečne docenil skutočný rozdiel medzi španielmi a portugalcami, ktorí vedeli krásne plynule po anglicky. Aký bol konečný dojem z dovolenky? Po prečítaní si musíte myslieť že katastrofálny, no ja to beriem pozitívne. O to viac mám zážitkov o ktorých sa dá rozprávať a ktoré si budem pamätať ešte dlho. Napríklad toho obrovského chrobáka čo nám večer naliezol do izby a potom záhadne zmizol takže sa mi nespalo veľmi príjemne. Volali sme ho Rytmus. Každopádne myslím, že sa táto dovolenka napriek minimu výletov po okolí dá prirovnať k tým adrenalínovým zážitkom, ktoré sú dnes na trhu také populárne. A ani to nebolo také nebezpečné. :)