Rozprávkový Ait Ben Haddou – Maroko

Za nasledujúci článok veľmi pekne ďakujeme cestovateľovi Tomášovi Kubušovi a tešíme sa aj na ďalšie príspevky :).

Maroko láka nielen krásou stredovekých labyrintov svojich miest, púštnymi scenériami, zasneženými štítmi Vysokého Atlasu, ale aj mnohými malými mestečkami, kde si návštevník vychutná horúci pohár miestneho mätového čaju. Jednou z pamiatok, ktoré sa hlboko zapíšu u každého kto sem zavíta je Ait Ben Haddou.

Prechádzame vyschnutou krajinou plnou riečnych korýt, ktoré túžobne očakávajú prvé kvapky vody. Budú si musieť ešte počkať, pretože ešte pár mesiacov potrvá kým sa naplnia. Na jar sú niektoré tak zúrivé, že sa nedajú prekonať a jedinou cestou sú mosty. Príde však leto a tvár krajiny sa rázom zmení. Ksar Ait Ben Haddou leží len niekoľko kilometrov za väčším mestom Ouarzazate. Okrem zaujímavého berberského hradu Taourit je však známejšie ako filmová mekka. Ak by bolo Maroko Amerikou, práve tu by sa týčil povestný nápis „Hollywood“. Za mestom vznikli obrovské filmové štúdia Atlas, kde sa natočili scény k mnohým známym filmom. Tie sa však netočia len v ateliéroch, ale aj v krajine, ktorá je na to ako stvorená. Blížime sa k Ait Ben Haddou a celá scenéria je akosi povedomá, aj keď tu človek nikdy predtým nebol. Starobylé mesto na kopci sa ako kulisa objavila v takých filmoch akými boli napríklad Lawrence z Arábie, Gladiátor, Múmia, Alexander alebo sa ním prechádzala krásna filmová Šeherezáda.

Ait Ben Haddou je jednou z najlepšie zachovalých stavieb svojho druhu v celej severnej Afrike. Označuje sa ako ksar, čo znamená, že ide o opevnené mesto. Jeho hlinené domy sa vypínajú na kopci nad riekou Ounila a pozvoľna stúpajú svahom. Na najvyššom bode stoja staré hradby, ktoré sa už dávno začali rozpadať. Keď je rieka v pohybe treba na jej prebrodenie mulicu alebo koňa, ale to nie je dnešný prípad. Koryto je plné zaujímavých kameňov a sem tam sa medzi nimi môže objaviť aj skamenelina. Na tie je Maroko naozaj bohaté. Pomyselnú rieku od mesta oddeľuje zelený pás stromov, kríkov a exotických paliem. V tieni pod bránou posedáva niekoľko mladých chalanov a snažia sa zarobiť aspoň pár dirhamov. Niektorí predávajú drobnosti, iní len nastrčia prázdnu dlaň a čakajú, že im turista niečo dá. Predavač lístkov ich odháňa a nás s úsmevom víta. Za hlavnou bránou sa rozprestiera maličké námestie obklopené tradičnými domami. Keď na ne zasvieti slnko, ich farba sa natoľko zmení až má človek pocit akoby sa zaleskli zlatom. O hlinené steny sa opiera niekoľko tradičných nástrojov, tkáčsky stav a za drevnou ohradou spokojne oddychuje ustajnený biely kôň. Z nádvoria vedie vchod do jedného z luxusnejších domov. Na prvý pohľad bez akéhokoľvek preháňania pôsobí ako malý hlinený hrad plný ornamentov. K tejto podobe mu pomáhajú vežičky na samom vrchole stavby. V marockej architektúre sa mu hovorí kasba. Dom postavený z nepálenej hliny má niekoľko poschodí a celkom priestranné vnútro. Stropy z hliny sa pod krokmi viacerých ľudí zvláštne ohýnajú, ale hádam nás všetkých unesú. Domáci zvyknutí na turistov nás ochotne pozvú ďalej a ukážu ako žijú. Veľká miestnosť pokrytá kobercom slúži ako obývačka aj ako spálňa. Rohy vypĺňajú vankúše, stoluje sa priamo na zemi z veľkej bronzovej platne a keď príde večer, vezmú mäkké koberčeky a sú pripravení na spánok. Z vrchnej miestnosti máme mestečko ako na dlani.

Kedysi mesto zažívalo čulý ruch, ale dnes upadlo do tichej prítomnosti. Niektoré podobné hrady sú už bez života a ich majitelia sa presťahovali o dom či dva ďalej do nového príbytku. Za hradbami mesta dnes žije už len niekoľko rodín, ktorí nechcú svoje domovy opustiť. Na druhom brehu za riekou vyrástlo nové mestečko s obchodmi, suvenírami alebo reštauráciami pre turistov. Starým mestečkom sa preplieta množstvo úzkych uličiek. Ak má človek šťastie a ocitne sa tu sám, dokáže si ich naplno vychutnať. Vietor v nich zvíri červenkastý piesok, slnko rozpáli kamene na maximum a po chvíľke hľadám životadarný tieň v maličkých obchodíkoch.  Niektoré fungujú ako dielne, kde obyvatelia ručne vyrábajú malé suveníry ako spomienku na toto miesto. Pred jednou sedí na stoličke starší muž v tradičnej marockej galábiji, ktorá mu padá až po členky. V ruke drží lupu a za pomoci všadeprítomných slnečných lúčov vypaľuje pomaličky na vopred pripravenú kožu zaujímavé obrázky. Z malého špinavého pohárika stúpa vôňa mätového čaju ja mám na neho odrazu obrovskú chuť. Keby sa otočil, určite by som mu ho celý vypil. Strmé uličky vedú až na vrchol kopca. Zborené veže pripomínajú, že kedysi sa okolo celého miesta tiahli hradby. Tu hore už nie sú žiadne domy, hrady, dokonca ani ľudia. Jedine vietor hľadí spoločne s Vami na krásnu krajinu. Kedysi sa dole v údolí preháňali karavány plné orientálneho tovaru medzi púštnou Saharou a kráľovským Marakéšom. Na úpätí kopca sú hodené hlinené domy so svojimi rovnými strechami. Tam niekedy sušia ovocie alebo niektoré zo svojich výrobkov. Práve odtiaľto vidno vežičky hradov za ktorými sa krčí malá oáza plná zelene. Je tu aj niekoľko poľnohospodárskych políčok, ale zem tu v okolí Ouarzazte nikdy nebola príliš úrodná. Na prežitie im to však stačí. Príroda naokolo je veľmi rozmanitá. Na jednej strane to vyzerá ako na drsnej púšti, kde sa striedajú odtiene šedivej, hnedej či nevýraznej žltej a na strane druhej zase vyrastajú palmérie, oázy s datľovými palmami. Vzadu rastú vysoké kopce stredného Atlasu a vysoko sa pod oblakmi preháňajú vtáky. Prázdnym korytom sa vraciam na druhú stranu a dlho sedím na briežku s výhľadom na celé Ait Ben Haddou. Pred očami mi rastie najkrajšia marocká panoráma a tá sa len ťažko opúšťa.