Noc vo vlaku a nezabudnuteľné Váránasí

V Dillí sme zažili prvý dojem z indických vlakových staníc, kde uvidíte asi takú jednu z najnegatívnejších stránok tejto krajiny. Na zemi spí množstvo špinavých Indov, ktorí po väčšine asi nemajú iný domov. Medzi nimi aj malé deti alebo celé rodiny. Samozrejme tu nájdete kopu žobrákov, ktorí za Vami idú a pýtajú peniaze až kým nenastúpite do vlaku. Je tam smrad, teplo, ale určite to má niečo do seba a ten kto prišiel do Indie spoznávať ich kultúru musí takúto stanicu navštíviť. Vlak nám prišiel načas, čiže sme si nastúpili a rozdelili si lôžka. Cestovali sme prvou triedou (nepredstavujte si pod prvou triedou niečo ako orient expres, kde sú hádam ešte aj vankúše zo zlata), v tomto vlaku tá prvá trieda vyzerala ako taká naša horšia druhá. V jednotlivom „kupé“ (nemalo však dvere, čiže v podstate ste sedeli/spali na chodbe) bolo 6 lôžok (3 nad sebou a oproti 3 nad sebou) a cez chodbičku ďalšie 2 nad sebou (viď foto). V tých šiestich pri sebe sme sa zložili my (skupinka so zájazdu) a hneď cez malú uličku spali dvaja Indovia. Samozrejme aj keď táto prvá trieda je nič moc a nespĺňa kritériá našej prvej triedy, aj tak je to pre obyčajných Indov luxus, preto miesta v tomto vlaku majú len tí z bohatších rodín a lístky si musia rezervovať niekoľko mesiacov dopredu.
Každý dostane vo vlaku deku, čistú plachtu a vankúšik. My s maminou sme dostali najvyššie lôžka, čoho sme sa trošku báli, pretože priamo pri nich fúkala klíma, ale keď sme vyliezli hore zistili sme, že práve tam fúka najmenej. A vôbec tam nebola taká zima ako nás každý strašil, mohlo tam byť tých 25 stupňov (čo je pri vonkajšej teplote 45 stupňov v podstate šok, ale lepšie ako keby tam je 15 :)).

Keďže sme boli po dlhom náročnom dni unavení, všetci sme si popravili naše postele a zaľahli. Nespalo sa tam zle, vlak bol tichý a jediný zvuk čo nás rušil bolo neďaleké chrápanie jedného Inda. Ale v podstate som sa zobudila až ráno okolo 7:30 na to ako okolo chodia predavači, jeden s ponukou čaju, jeden predával paradajkovú polievku, ďalší omelety a toasty a ďalší sladkosti a chipsy.

Jedinou naozaj nepríjemnou záležitosťou počas cesty vlakom bola návšteva toalety :). Tie sa medzi dvoma vagónmi nachádzajú štyri, z toho však len jedno je „normálne“ a ostatné tri sú „turecké“, čiže sa len postavíte nad dieru v podlahe :). No nebudem to opisovať detailnejšie, jednoducho záchody boli neuveriteľne špinavé.
Mysleli sme si, že už budeme aj pomaly vystupovať, ale prišiel nám Vikas oznámiť, že vlak mešká cca 3 hodinky, preto sme mali ešte času a času.
Po 14 hodinách konečne vystupujeme z vlaku, špinaví, podaktorí vyspatí, iní nie, ale šťastní a zvedaví, čo nás dnes čaká. Našou prvou zastávkou bol našťastie hotel a obľúbená sprcha. Po krátkom osviežení sme vyrazili do ulíc, ale ešte predtým ako sme uvideli posvätnú Gangu sme sa zastavili pri mieste budhizmu – Sárnáthe. Budhisti veria, že na tomto mieste vystúpil sám Budha a tiež, že je to miesto vzdelanosti, pretože tu prehovoril k svojim piatim žiakom. Komplex Dhamékh Stúpa dal postaviť cisár Ašóka pre úschovu Budhových relikvií. Poprechádzali sme sa pomedzi ruiny, stretli sme veľmi milú a sympatickú žobráčku, ktorá sa s nami ochotne pofotila (a potom sme sa jej už nevedeli zbaviť) a nakoniec sme sa veľmi tešili do klimatizovaného múzea, kde sa nachádzali hinduistické aj budhistické artefakty. Potom nás už čakal chutný obed a hneď za ním taká veľmi milá návšteva malého obchodíku, kde sa vyrábali hodvábne látky, šaty alebo obrusy. Najskôr nám traja predávajúci ukázali ako celý proces výroby takej nádhernej hodvábnej látky vyzerá a potom sme sa presunuli do obchodu, kde nám už ukazovali jednotlivé výrobky. Najväčšou atrakciou boli asi krásne indické šaty – sárí, odev, ktorý v Indii vlastní každá žena. Sama som si tieto šaty vyskúšala a veľmi sa mi páčili. Vedela som však, že doma ich určite nevyužijem, preto sme si nakoniec s maminou kúpili radšej krásny vyšívaný obrus, ktorý sme zjednali zo 60€ na 40€. Celkovo sme v obchode strávili asi hodinu, pretože každý si chcel niečo kúpiť, či už šatku, obliečky na vankúše alebo periny, mandalu (vyzerá to ako obliečka na vankúš, ale v skutočnosti sa používa ako dekorácia na stenu), sárí alebo obrusy. Spokojní a s ľahšími peňaženkami nás autobus zaviezol ku ďalšej atrakcii – cyklorikšiam. Čakalo na nás niekoľko rikší, každý pár si mohol vybrať ktorú chcel a cesta sa začala. Rikša je typický dopravný prostriedok v Indii a najviac sa používajú už spomínané cyklorikše a potom tiež motorikše, o niečo väčšie a rýchlejšie.

Keď sme všetci nasadli, tak sme sa čudovali ako takí tenučkí Indovia dokážu potiahnuť dvoch ľudí, určite ťažších ako samotný vodič. Ale potom sme zistili, že s tým vôbec nemajú problém, konkrétne náš vodič bol doslova závodník, každého predbiehal a ešte sa s nami aj stihol po ceste rozprávať. Bol veľmi milý, rozprával o svojej rodine, ukazoval nám všetky známe chrámy a budovy a vypytoval sa nás ako sa nám páči India, ako sme tu dlho a podobne. Zaviezol nás tesne ku brehu Gangy, ale kúsok sme prešli pešo, pretože až priamo k rieke sa nedá ísť na rikši. Ísť tu pešo je tiež zážitok, veľmi porovnateľný s Dillí, ale ľudí tu bolo ešte viac a čím sme boli bližšie ku rieke, tým viac boli otravní a neodbytní. Pred nami sa konečne objavila Ganga a jeden z jej najznámejších a najväčších ghátov – Dašášvamédha. Pozdĺž celej Gangy sa nachádzajú tieto gháty – akési časti alebo rozdelenia celého pobrežia rieky. Ku niektorým sa ľudia chodia modliť, prať veci alebo kúpať sa a pri niektorých spaľujú mŕtvych a hádžu ich popol do Gangy.
Nastúpili sme do našej drevenej loďky a z diaľky sme pozorovali rituál zatvárania. Ganga – dlhá 2525 km a vo Váránasí hlboká 30 metrov, v období monzúnov aj 40-45 metrov je najposvätnejšou riekou hinduistov. Pre každého Inda je cťou sa okúpať v tejto rieke a každý túži v nej aj umrieť a byť tu spopolnený. Práve vďaka už spomínaným ghátom je aj Váránasí najposvätnejšie miesto v Indii, každý deň sem prichádzajú stovky ľudí, aby uvideli aspoň na chvíľu matku Gangu alebo aby tu pochovali svojich blízkych. Popri pobreží sa tu nachádza 90 ghátov dlhých 6 km, najznámejší je centrálny ghát Dašášvamédha, kde sa aj uskutočňuje rituál otvárania a zatvárania. Ďalšie pre Indov veľmi významné sú kremačné gháty, ktoré sú tu dva – Hariščandra a Manikarnika. Okrem Gangy je Váránasí aj mesto vzdelanosti a tiež sa tu vyrába krásny brokát.
Ale späť k našej plavbe. Slnko už zapadlo a my sme sa ešte pred tým ako začal celý zatvárací rituál, zašli sme sa pozrieť až ku ghátu Manikarnika, kde sa spaľovali zosnulí. Fotenie je dovolené len z diaľky, keď sme boli priamo pri ňom, museli sme foťáky odložiť. Videli sme niekoľko ohňov a okolo niekoľko mužov – rodinných príslušníkov. Ženy majú na celú kremáciu vstup zakázaný.
Zážitok to bol úžasný a len veľmi ťažko sa dá vyjadriť slovami. Z celej našej cesty po Indii vo mne nechal najsilnejšie dojmy, pretože som ešte nikdy nevidela niečo podobné. Celá rodina stála okolo horiaceho tela, ale nikto neplakal. Hinduisti neberú smrť ako my, veria, že človek sa bude mať po smrti ešte lepšie a jeho pobyt na zemi bol len akýmsi medzičlánkom. Takisto uchvacujúce pre mňa bolo sledovanie ako sa vo vode kúpu malé deti, hneď vedľa kravy a iné zvieratá a vedľa sa spaľujú mŕtvi. Ale nikto z nich sa nezamyslí nad tým aké je to nehygienické a špinavé. Ich viera je taká silná, že jednoducho ich tieto veci ani nenapadnú.

Vrátili sme sa späť k centrálnemu ghátu, cestou nám ešte Vikas ukázal jeden indický rituál a všetci sme si vypustili do rieky malé košíčky s kvietkami šťastia. Zaspieval nám indickú pesničku a potom sme s loďkou zastali a všetci sledovali čo sa deje na brehu.
Celý rituál zatvárania Gangy trval asi 45 minút, prišlo sem 5 kňazov, ktorí celú ceremóniu viedli a okrem nich tu bolo množstvo ľudí, ktorí spievali a sledovali toto zaujímavé divadlo. Aj číslo 5 tu má symbolický význam (ako takmer všetko v Indii) – jednak sa v hinduizme používajú len nepárne čísla a 5 konkrétne symbolizuje 5 zmyslov. Význam iných čísel:
1 – Boh
3 – stvorenie, zachovanie, zánik
5 – zmysly
7 – dni v týždni
9 – počet planét vo vesmíre
Plní zážitkov a dojmov sme sa vrátili k našim rikšiam, ktoré nás odviezli až priamo do hotela. Ešte malá rada na záver, ak pôjdete do Indie, tak za jazdu v cyklorikši zaplatíte 50 rupií a aj keď sa Váš vodič možno bude tváriť urazene (ako ten náš, aj keď sme mu dali 100 :)), táto cena je tu úplne normálna.

Otváranie Gangy, ulice Váránasí a prelet do mesta kámasútry Khajuráho

Dnes sme toho veľa nenaspali, pretože nám budík zvonil už o 4:15 ráno. Mali sme naplánovanú plavbu po Gange a to tak aby sme zažili otvárací rituál. Autobus nás zaviezol asi 10 minút chôdze od rieky a tak sme sa opäť prešli ulicami Váránasí. Takto skoro ráno sa všetko ešte len prebúdzalo, predávajúci pomaly otvárali svoje stánky, ľudia sa na uliciach umývali, raňajkovali alebo ešte spali. Aj my sme dostali typickú zubnú kefku, ktorou si väčšina Indov umýva zuby a nejde o kefku v pravom zmysle slova, je to len halúzka zo stromu, ktorú keď požujete má celkom príjemnú sladkastú chuť.
Ocitáme sa opäť pri centrálnom gháte Dašášvamédha, kde nasadáme na drevenú loďku a začína sa naša plavba. Tentokrát sme sa vydali do druhej strany a plavili sme sa až ku kremačnému ghátu – Hariščandra. Sledovali sme opäť pohrebný obrad, na ženské telo zabalené v bielej plachte poukladali konáre dreva, posypali nejakým prachom, zrejme kvôli horľavosti a zapálili. Tomáš s Vikasom nám popri tom ako sme to všetko sledovali rozprávali ďalšie iné zvyky a zaujímavosti, ktoré hinduisti dodržiavajú, napríklad, že 5 druhov ľudí sa nespaľuje, ale títo sa len zabalia, o nohy sa im uviaže lano zaťažené kameňmi a hodia sa do vody. Ide o malé deti do 10 rokov, tehotné ženy, svätých mužov, ľudí, ktorí mali lepru a ľudí, ktorých uštipol had. Ďalej napríklad všetci Indovia sa snažia telo spopolniť čo najskôr po smrti, pretože veria, že keď je mŕtve telo v ich domoch, tak to prináša nešťastie. Preto sa snažia čo najskôr dopraviť buď k samotnej posvätnej rieke hinduistov, ktorou je Ganga, alebo aspoň k inému vodnému zdroju, kde vykonajú kremáciu. Po tomto neuveriteľnom zážitku (a aj keď sme spaľovanie videli už druhýkrát, stále ma to rovnako šokovalo) sme sa plavili ďalej popri rôznych iných ghátoch, videli sme joga centrum, školu pre mladých mníchov alebo práčov – ľudí, ktorí prišli s košmi plnými vecí a oblečenia a hromadne ich všetky prali v rieke. Natrafili sme aj na pár vodných obchodov so suvenírmi – na malej loďke sa plavil muž, ktorý predával náramky, sošky, čaje a všetko možné, dokonca sme videli aj otca so synom, ktorí mali na lodi televízor a predávali DVD a CD :).
Plavili sme sa až k druhému kremačnému ghátu – Manikarnika a tu sme z loďky vystúpili.
Začala sa naša prechádzka pomedzi úzke uličky tohto posvätného mesta. Síce bola všade okolo nás špina, museli sme si dávať pozor aby sme nestúpili do niečoho a okrem odpadkov na zemi ležali aj psy, kravy alebo kozy, nič z toho mi neprekážalo, pretože ma bavilo pozorovať všetko to naokolo. Zastavili sme sa na pravý indický čaj s mliekom a korením masala, chutil naozaj vynikajúco, vôbec nie ako čaj, ale skôr ako sladučké kapučíno. Po asi hodinovej prechádzke ulicami, krátkych nákupoch (zjednali sme poriadnu hrsť náhrdelníkov zo santalového dreva, ktoré nám ešte aj teraz doma krásne voňajú na 200 rupií) sa vraciame do autobusu, ktorý nás zaviezol späť do hotela na raňajky. A po raňajkách sme sa rozlúčili s krásnym Váránasí a z miestneho letiska sme odleteli 400 km ďalej – do mestečka Khajuráho.

Khajuráho je v podstate malé mestečko alebo väčšia dedina, keďže má len okolo 5000 obyvateľov, ale vďaka krásnym chrámom čo sa tu nachádzajú a veľkému prílevu turistov tu vybudovali letisko. Najskôr nás autobus zaviezol opäť do krásneho luxusného hotela a po krátkom oddychu sme sa vybrali spoznávať toto malé, ale fascinujúce miesto.
Chrámy v Khajuráho patria medzi najnavštevovanejšie miesta v Indii, sú zaradené aj na zoznam UNESCA a postavené boli približne v 9.-10. storočí dynastiou Čandélla. Keďže boli postavené vo vnútrozemí a v podstate v dosť odľahlej lokalite, boli uchránené od islamských nájazdov a preto sa aj tak krásne zachovali až dodnes. Celkovo sú rozdelené do 3 skupín – západné (najvýznamnejšie sú tieto 3 chrámy – Kándárijá Mahádény, Lakšmanov a Višvanáthov chrám), východné (významný je napríklad Páršvanáthy chrám) a južné chrámy.
Postavené boli z pieskovca, ale vyzerajú ako keby boli vyrezané do dreva, sú tu vidieť neuveriteľné detaily. Z celkových okolo 80 chrámov sa dodnes zachovalo 22. Prechádzali sme sa v celom komplexe a pri každom chráme sme sa zastavili a náš lokálny sprievodca nám porozprával zaujímavé informácie. Výzdoba a sochy na týchto chrámoch sú iné ako hocikde inde, pretože tu vidíte odhalené ženy s veľkými prsiami, rôzne sexuálne podoby a podobne. Všetko je krásne detailné, čiže tu naozaj nájdete asi všetky polohy, ktoré obsahuje kniha Kámasútra.
Po asi dvoj až trojhodinovej prechádzke sme sa plní zaujímavých informácií, dojmov a fotiek vrátili do hotela, kde nás už čakal len oddych. Ešte sme dostali ponuku zúčastniť sa svetelnej šou, ktorá sa koná každý deň pri chrámoch, ale všetci sme boli takí unavení, že sme zaľahli do postelí a spali až do rána.

Cesta do krásnej Orcche a zastávka v základnej škole v dedinke Dewri

Hneď ráno po raňajkách sa presúvame na asi 4 hodinovú cestu do mestečka Orccha. Po ceste sme sa zastavili v malinkej dedinke Dewri, kde sa nachádza základná škola. Keď sme sem prišli, zistili sme, že kvôli vysokým horúčavám je v Indii do 8.7. celoštátne voľno na všetkých školách. Prázdniny v Indii sú v mesiacoch máj a jún, ale väčšina detí býva práve blízko školy, preto hneď ako sme sa zhromaždili pred vchodom, deti začali vychádzať na ulicu a čudovali sa kto sme a načo sme prišli. Nakoniec prišla aj ich učiteľka, ktorá nás teda zobrala dovnútra a porozprávala nám ako to v takej indickej základnej škole vyzerá. Nikde neboli lavice, v celej budove bola len jedna tabuľa a asi 2 skrine. Steny však boli farebne pomaľované, nachádzala sa na nich napríklad abeceda alebo čísla. V Indii sa, podobne ako aj u nás, vyskytujú 2 druhy škôl – štátne alebo verejné a súkromné. Samozrejme tie súkromné sú pre deti z bohatších rodín, na porovnanie mesiac chodenia do štátnej školy stojí rodinu 1000 rupií a do súkromnej okolo 3000 rupií. Do základnej školy chodia deti od 6 rokov až po svoj 14 vek, pričom často sa stáva, že rodičia ani nevedia koľko rokov má ich dieťa a preto ak sa vie dotknúť rukou cez hlavu svojho ucha, pravdepodobne má okolo 6 rokov a môže už ísť do školy. Školská dochádzka v Indii povinná nie je, keď však deti chodia do školy pravidelne, môžu od štátu dostať finančný príspevok. Učiteľov si Indovia tiež veľmi vážia, patria medzi vrstvu obyvateľstva, ktorá dobre zarába, priemerný plat učiteľa je okolo 400€, čo je na indické pomery luxus.
Deťom sme darovali písacie potreby, omaľovánky a zošity, rozlúčili sme sa a pokračovali sme v ceste.

Po asi dvoch hodinkách prichádzame do mestečka Orccha, kde sme mali naplánovanú návštevu starého mesta a jeho palácov. Celá Orccha sa nachádza priamo pri riečke Betwa, mesto bolo vybudované v 16.storočí bundélskymi kráľmi a nachádzajú sa tu krásne paláce, ktoré sme aj my navštívili. Prvý – Džahángírí Mahal bol postavený z pieskovca, postavil ho bundelský kráľ Bíra Déo Singha a jednu jedinú noc tu strávil mogulský cisár Džahángíra pri svojej ceste do Pakistanu, kde zahynul a preto sa viac tento palác nepoužíval. Stavba to bola naozaj krásna, ale zažili sme tu asi rekordné teploty, teplomery ukazovali 46 stupňov, ale mala som pocit, že tam je ešte o niečo viac.

Ďalší z palácov sa dnes využíva ako hotel, čiže doňho sme nezavítali, ale navštívili sme ešte aj paláce Rádžmahál a Rádž Pravín Mahál.
Potom nás čakal opäť chutný obed vo forme švédskych stolov a odtiaľ ešte krátka cesta autobusom do mestečka Džansí. Tu sme išli hneď na vlakovú stanicu, kde sme po krátkom čakaní nasadli na vlak smer Agra. Tentokrát to však nebol lôžkový vlak ako v Dillí, viezli sme sa len 2 hodinky a niečo, sedenie ako v lietadle a dokonca nám nosili aj zdarma občerstvenie – nápoje, polievku, sladké pečivo.
Už po tme sme vystúpili v Agre, kde nás autobus doviezol do krásneho hotela – Rádž Mahál, ktorý sa naozaj podobal na palác.