Divoká Korzika, nádherné pláže a večer v uliciach Porta Vecchia

Trajekt nás vyložil v prístave Bastia, čo je inak veľmi pekné korzické mesto, kedysi jedným z najväčších miest na ostrove a nejaký čas bola dokonca Bastia aj hlavným mestom, až kým neprišiel Napoleon a za hlavné mesto vymenoval svoje rodisko Ajaccio. Ešte z diaľky, ako sme pomaly priplávali k brehu Bastie, som videla, že Korzika je na prvý pohľad jeden z najkrajších ostrovov na akom som kedy bola. Priamo nad mestom sa vypínali vysoké kopce a hory a pod nimi sa rozprestierali farebné domčeky, palmy, pláže a nádherná čistá voda. Vystúpili sme, nadýchali sme sa pravého dovolenkového vzduchu a vydali sme sa ešte asi na 3 hodinovú cestu na juh ostrova do nášho letoviska – Porta Vecchia. Teplo bolo poriadne, okolo 33 stupňov ak nie viac, no našťastie sme mali v aute klímu, čiže až tak sme to necítili. Ešte kým opíšem hotel a mestečko Porto Vecchio, chcela by som Vám opísať Korziku aspoň pár slovami.
Tento francúzsky ostrov s rozlohou 8681 km2 je štvrtým najväčším ostrovom v Stredozemnom mori, obýva ho necelých 300 000 obyvateľov a známy je krásnou prírodou, čistými plážami a vodou, výborným jedlom a množstvom turistických atrakcií. Najvýznamnejšie mestá a tiež najväčšie mestá sú už spomínané hlavné mesto Ajaccio a prístav Bastia. Korzika je preslávená hlavne vďaka generálovi Napoleonovi Bonaparte, ktorý sa tu narodil. Na internete nájdete množstvo informácií o tomto ostrove, ale ja by som Vám chcela opísať ako zapôsobil na mňa. Ako prvé by som spomenula korzické mestá a dedinky. Niektoré domy možno pre niekoho príliš ošarpané a staré, s vysokými schodmi a drevenými okenicami zdobili krásne ružové kvety, medzi oknami viselo na šnúrach na husto povešané prádlo a niektoré uličky boli také úzke, že sa do nich vošli ledva dvaja ľudia vedľa seba. Na každom rohu bola kaviareň alebo reštaurácia, niekedy naozaj len s dvomi stolíkmi a dvomi stoličkami, ale pôsobila na mňa tak útulne a príjemne, že by som si sadla do hociktorej z nich. Okrem reštaurácií boli všade malé obchodíky so všetkým možným, výborné zmrzlinové stánky a pochváliť nesmiem zabudnúť ani vynikajúce palacinky :).

Cítila som sa tam výborne a to  je jedno, či ste v hlavnom meste Ajacciu, v turistickom Porte Vecchiu alebo v krásnom prímorskom Bonifaciu, všade vládne úžasná dovolenková atmosféra, všade vonia more a ja som závidela všetkým domácim obyvateľom, že žijú na takom krásnom ostrove.
Medzi ďalšie plusy ostrova Korzika sú jej pláže, ktoré okrem tyrkysovo modrej vody a bielemu piesku vytvárajú atmosféru ako na Seycheloch alebo v Karibiku, pretože okolo Vás neleží ďalších 200 turistov, práve naopak. Pláže sú tu tak rodinne situované, menšie zátoky, kde sa každý deň opaľuje len niekoľko ľudí. Tak isto ak ste obdivovateľom turistiky a hôr, prídete si na svoje, hory sú tu krásne, či už na vysokohorskú túru alebo len na pár hodinkovú príjemnú prechádzku.

Po necelej 3 hodinovej ceste sme konečne zaparkovali pred našimi apartmánmi – Castell Verde. Nachádzali sa asi 4 km od Porta Vecchia, ale boli priamo pri pláži a v blízkosti boli bazény aj obchody, čiže nič nám nechýbalo. Aj tak sme väčšinu dovolenky chodili všade na aute. Cena za apartmán pre 4 osoby bola 680€ na 6 nocí, zajednaný sme ho mali cez cestovnú kanceláriu Tulák. Apartmán sa nachádzal v krásnej záhrade, od pláže chôdzou do 10 minút a mal 2 poschodia, na každom z nich sa nachádzali postele + na spodnom bola kuchynka a balkón s výhľadom na more.
Vybalili sme sa, osprchovali, na chvíľku si oddýchli a vyrazili sme sa pozrieť do neďalekého Porta Vecchia. Porto je malé turistické mestečko nachádzajúce sa na malom kopci a je presne také, ako som opisovala tu vyššie – úzke historické uličky, obchodíky, reštaurácie, hudba, vône, kvety, zmes domácich a turistov :). Po hodinke prechádzania nás prepadol poriadny hlad, preto sme sa rozhodli zájsť do reštaurácie, ktorá síce na prvý pohľad vyzerala dosť opustene, stála pri ceste neďaleko nášho apartmánu, ale pizza v nej bola vynikajúca.
Hneď ráno sme sa išli okúpať na neďalekú pláž Santa Giulia, ktorá sa nachádzala blízko apartmánov. More bolo veľmi príjemné, čistučká voda, v ktorej plávali malé rybky a sem-tam aj biele kraby (priznám sa, že tých sa trošku bojím, aj keď sú neškodné, skôr oni utekajú pred Vami :)). Po asi dvojhodinovom leňošení na pláži sme nasadli do auta a vydali sa na výlet na najjužnejší cíp ostrova, do bieleho mesta na skalách – Bonifacia. Od Porta Vecchia je vzdialené asi 30 km, čiže za necelú pol hodinku ste tam.
Toto mesto je hlavným spojovacím bodom medzi Korzikou a talianskou Sardíniou, pretože ak dovolenkujete na Sardínii, tak jedným z najčastejších fakultatívnych výletov je práve výlet loďou do korzického Bonifacia. Zaujímavosťou tohto miesta je aj to, že sa tu nachádza súostrovie Lavezzi – skupinka asi 10 malinkých ostrovčekov.
V meste sa nachádza niekoľko zaujímavých a významných budov ako napríklad citadela, ktorú postavili Janovania. Od tejto citadely vedú až troje schodištia – Rastello, sv.Rocha a schodište aragonského kráľa, ktoré vedie k moru. S parkovaním je to tu tiež zaujímavé, prístup je po pomerne úzkych cestách a na niektorých miestach sú vybudované malé parkoviská, kde môžete zastať. Takmer z každej časti starého mesta (časť Bonifacia na skale nad celým mestom) máte nádherný výhľad buď na more alebo na prístav a zvyšok mesta. Nás zaujali deti, ktoré skákali z vápencových skál čo sa rozprestierajú okolo mesta rovno do vody. Na prvý pohľad to vyzeralo dosť nebezpečne, ale v skutočnosti to môže byť celkom zábava. Prikladám foto pre lepšiu predstavivosť :). Okolo celého starého mesta (dal ho vybudovať markýz Bonifacio, po ktorom je pomenované) sa nachádzajú asi 3 km dlhé hradby okolo ktorých sa môžete poprechádzať. Na konci starého mesta leží  starý cintorín, ktorý si nenechajte ujsť ak sa sem prídete pozrieť.

Uličky tohto mesta sú podobne ako všetky na Korzike úzke, plné obchodíkov, kvetov a turistov. Bonifacio patrí medzi najnavštevovanejšie mestá Korziky, čiže turistov vidíte na každom kroku. Takže na záver môžem dodať len toľko, že sa sem určite nezabudnite zájsť pozrieť.
Vrátili sme sa späť do našich apartmánov a ešte na chvíľku si vychutnali slnko a pláž. Večer sme sa opäť vybrali do ulíc Porta Vecchia, kde sme sa tentokrát rozhodli zájsť s priateľom len sami dvaja na pizzu. Vyhliadli sme si úžasnú reštauráciu, s výhľadom na more, s hudbou, tými najlepšími vôňami a ako bonus mala všetky steny obrastené kvetmi a rôznymi rastlinami. Usadili sme sa a začali sme študovať jedálny lístok, ktorý bol samozrejme celý po francúzsky a keďže ani jeden z nás po francúzsky nevie ani slovo, bol to pre nás dosť veľký problém. Preto keď prišiel čašník, snažili sme sa z neho dostať, čo niektoré ingrediencie znamenajú. Nanešťastie on zase nevedel dobre po anglicky, ale ochotne nám doniesol ukázať ako vyzerá šunka, syr a podobne. Takže spokojní, že vieme preložiť väčšinu surovín, čo sú na jednotlivých pizziach sme si vybrali prvú pizzu, kde jediná neznáma ingrediencia bola miel, ale povedali sme si, že to už nemôže byť nič hrozné, maximálne nejaké korenie :). No a druhú pizzu sme si dali známu prekladaná Calzone, kde sme síce nerozumeli viacerým surovinám, ale Calzone je predsa vždy dobrá, no nie? :)
Po chvíľke nám prišlo výborné vínko a takí sme boli spokojní, veselo sme čakali na pizzu a o chvíľku k nám už kráčal čašník s dvoma veľkými taniermi. Takže prvé prekvapenie – výborná šunkovo, syrovo, olivová pizza bola dochutená tým „neznámym korením“ – mielom, čo bol v skutočnosti med, čiže bola úplne sladká a pravdu povedať, pre mňa nejedlá. No a druhá Calzone v sebe miesto chutnej mozzarely a prosciutta mala čudnú sivú zmes, z ktorej sme identifikovali nejaké ryby a morské plody. Takže z výbornej romantickej večere sme nakoniec vyhrýzli suché pizzové kraje, zapili červeným vínkom, zaplatili 30€ a sklamane odišli :). No ale aspoň máme ponaučenie do budúcnosti, že si vždy máme poriadne preložiť všetky suroviny a radšej zbytočne neriskovať :)

V Korzických horách a najkrajšia pláž ostrova

Dnešný deň sme sa rozhodli stráviť inak ako plážovaním a obdivovaním korzických miest, rozhodli sme sa navštíviť korzické hory. A keďže vraj práve z hôr je najkrajší výhľad na východ slnka, vstávali sme ešte za tmy, keď iní dovolenkári možno ešte len išli do postelí. My sme sa naobliekali, zobrali tenisky, mikiny, jedlo a pitie a vyrazili. Naš cieľ nebol ďaleko, asi 25 km severne od Porta Vecchia sa nachádzajú vodopády Polischellu, ale k nim viac neskôr. Najznámejšou trasou na Korzike je takzvaná GR 20, ktorá prechádza cez celý ostrov, je dlhá 220 km a začína v dedine Calenzana a končí v dedinke Conca. My sme teda v podstate začali od jej konca, pretože dedinka Conca sa nachádza blízko Porta Vecchia. Ak chcete absolvovať celú túto cestu, pripravte sa poriadne, pretože je to určite dosť fyzicky náročné. My sme sa nechystali na nič  náročné, v podstate sme si spravili len takú príjemnú asi dvojhodinovú prechádzku a musím povedať, že korzická príroda je naozaj krásna. Všade je čisto, voňajú tam borovicové stromy, kvitnú kvety a slniečko nepáli až tak ako dole pri plážach. Ešte k tomu nášmu pozorovaniu východu slnka, samozrejme, že sme ho nestihli, keď sme vystúpili z auta, už bolo vysoko na oblohe :).
Cestou z našej prechádzky sme sa zastavili ešte pri kaskádach Polischellu, ktoré sú známe vďaka zaujímavému druhu športu – canyoningu. Princíp je ten, že si oblečiete neoprén, prípadne niektorí odvážlivci len plavky, na hlavy si dáte prilby a spúšťate sa dole pomedzi kaňony a malé vodopády až na najnižšiu úroveň. Môže to byť poriadna zábava, pokiaľ na to máte odvahu a výbavu, ja osobne by som sa bála, že si pooškieram celé telo, ale väčšinou sa ešte vystužuje aj chrbát, čiže asi by sa Vám nemalo nič stať.
Konkrétne kaskád Polischellu je 14, dostanete sa sem buď zo sedla Col de Bavella alebo z malej horskej dedinky Zonza. My sme sa boli pozrieť iba na to najnižšie malé jazierko, kde celé kaskády končia. Bolo nám dosť teplo, preto sme sa chceli ísť osviežiť do vody, ale bola taká ľadová, že sme si to rýchlo rozmysleli. Príroda tam bola veľmi pekná, prikladám pár foto.

Unavení a nasýtení turistiky a hôr sme sa vydali na cestu naspäť, ktorá bola ešte divokejšia ako cesta tam, pretože zákruty boli všade, cesty úzke a šofér si mal chuť zajazdiť, čiže som sa veľmi tešila, keď sme sa konečne dostali na normálnu rovnú cestu :).

Naším ďalším cieľom bola jedna z najkrajších pláží na Korzike – Roccapina, ktorú spomínam aj vo svojom článku – 10 najkrajších pláží. Nachádza sa približne 40 km od Porta Vecchia, je to malá zátoka, ale už z diaľky, keď stojíte na kopci nad ňou vidíte tú tyrkysovo modrú vodu ako z Karibiku. Tiež patrí medzi malé pláže, kde nechodí veľa ľudí a preto sme sa tu cítili veľmi príjemne, zaplávali sme si v mori, nachytali bronz, oddýchli si a vydali sme sa na cestu späť do Porta. Možno malou nevýhodou tejto pláže je to, že tu nebol žiadny bufet, čiže keď ste sa chceli osviežiť, buď ste si museli doniesť vlastné, alebo ste vyšli na kopec nad plážou, kde bola malá reštaurácia :).

Najakčnejší deň na Korzike – vodné kolesá, skútre a posledný večer v Porte Vecchiu

V tento deň sme sa rozhodli zažiť trošku adrenalínu a preto sme vyskúšali hneď dve aktivity. Takže po raňajkách sme sa vydali najskôr na pláž blízko našich apartmánov – pláž Santa Giuliu, kde sme si už pár dní dozadu všimli ako sa všetci vozia na veľkých nafukovacích kolesách za člnom. Preto sme to chceli vyskúšať aj my :).

Obliekli nám záchranné vesty, mňa posadili do jedného kolesa, priateľa do druhého a čln vyštartoval. Najskôr sa mi to zdalo veľmi pokojné, pomaličky sme sa viezli, občas nás mierne nadhodilo, ale nič výnimočné. Pritom keď sme predtým sledovali ostatných, tak takmer každú chvíľu čln stál, pretože jeden z kolies vypadol a musel sa naspäť usadiť. No zrazu som zistila, že pomaly sme išli len preto, že sme ešte boli príliš blízko pobrežia. Hneď ako sme sa dostali za malé bójky, čln zrýchlil a ja som zistila, že to ešte bude poriadny adrenalín. Začalo nás nadhadzovať, slaná voda mi špliechala do očí a stres som mala aj z toho, že každú chvíľu na mne pristane priateľ, ktorého vedľa tiež poriadne nadhadzovalo. Čln ešte stále zrýchľoval a my sme lietali, že naozaj neviem ako sme sa vládali udržať v kolese :). Škriekala a pišťala som, neviem či preto, že som sa bála, alebo preto, že to bolo také super. Asi aj aj :). Celkovo sme sa vozili asi 15-20 minút a potom ma už tak štípali oči z toľkej soli, že som bola rada, keď sme opäť vplávali do zóny, kde čln spomalil a nakoniec sme vystúpili. Cena na osobu bola 30€, ale nebudete ľutovať, naozaj je to vynikajúca zábava, potom sme sa o tom ešte celý deň rozprávali a dobrá nálada nám vydržala až do večera :).
Ďalším tiež veľkým dobrodružstvom bola ďalšia atrakcia – vodné skútre. Tie sme si však nepožičali na našej pláži Santa Giulii, ale zašli sme sa pozrieť na tiež krásnu, čistú pláž s bielym pieskom – Palombaggiu.
Od Porta Vecchia je vzdialená len cca 14 km, čiže za chvíľku ste tam, od našich apartmánov to bolo ešte o kúsok bližšie. Táto pláž je trošku väčšia ako napríklad už spomínaná Roccapina, nájdete tu aj veľmi pekné posedenia v prútených kreslách, kde sme si dali miešané drinky – jeden za 10€. No ale čo by ste nespravili pre posedenie v pohodlnom kresle, s výhľadom na číre more a v ruke studený sladučký nápoj :). Najväčšou atrakciou boli pre nás však práve vodné skútre. Počkali sme si kým sa vráti posledná várka ľudí a rýchlo sa postavili do radu. Celkovo nás išlo na more 5 skútrov s jedným inštruktorom. Na začiatok nám samozrejme dali bezpečnostné pokyny, že v akej vzdialenosti sa máme zdržovať a mali by sme stále vidieť inštruktora a reagovať naňho keď nám zakýva, čo je znamením, že sa máme pomaly vrátiť. Cena na skúter, kde mohli ísť 2 osoby bola 80€ na polhodinu. Je to veľa, ale zážitok úžasný, čiže ani trochu sme neľutovali. Ja som sedela vzadu, priateľ šoféroval a musím povedať, že poriadne sa v tom vyžíval, veľmi často som mala pocit, že ma vyhodí zo skútra, ledva som sa ho držala :). Skoro stále chodil na maximálnej rýchlosti, vrážal do tých najväčších vĺn, no proste vybláznil sa :). Ale zase na to to bolo. Keby sa máme len pomaličky povoziť po mori, zvolili by sme lacnejší prostriedok. Čo sme si odniesli okrem zážitkov a endorfínov boli dosť spálené plecia, na skútri sme necítili ako slnko praží, ale keď sme vystúpili, poriadne nás štípali. Čiže odporúčam poriadne sa predtým ponatierať.

Náš adrenalínový deň sme zakončili ešte chvíľkou na pláži Santa Giulia, kde sme sa prešli až na jej koniec a nazbierali sme si pár pekných mušlí. Večer klasicky prechádzka v uličkách Porta Vecchia, posledné suveníry a zastavili sme sa na dezert – tiramisu a créme brullé, síce talianske špeciality, ale vynikajúce.
Keď som už pri tom jedle, tak typickými špecialitami na Korzike sú napríklad gaštany, ktoré pridávajú do mnohých jedál, potom divina a určite nezabudnite ochutnať pravé korzické víno. Obľúbeným dezertom je tu Canistrelli – sladké koláčiky do ktorých sa pridávajú rôzne druhy orieškov, prípadne sušené ovocie.