Vulcano – vôňa síry a sopečné dobrodružstvo

Za nasledujúci článok ďakujeme cestovateľovi Tomášovi Kubušovi :). Tešíme sa na ďalšie zážitky a články z ciest :)

Vulcano je zo všetkých siedmych Liparských ostrovov najjužnejším a najbližším ostrovom k Sicílii. To však nieje dôvod prečo je veľmi obľúbený a navštevovaný. Tých dôvodov je hneď niekoľko a každý si vyberie ten svoj. Dá sa tu nerušene odpočívať na čiernych piesočnatých plážach obmývaných krásne modrým Tyrhenským morom, relaxovať v liečivom bahne v sírnom jazierku alebo si trochu zašliapať a vybrať sa na vrchol dymiacej sopky.

Prenikavú arómu ostrova si pamätám ešte z pred troch rokov. Prvý pohľad na Vulcano je proste nádherný. Malé mestečko s bielymi domami, nad ktorými sa týči sopka. Tak nebezpečná a tak krásna zároveň. Chvíľu je zamračené, že nevieme či sa náhodou nechystá pršať. Obavy sa onedlho rozplynuli ako tie šedé oblaky a začína vykúkať slnko. Malým centrom popretkávaným sírnou vôňou sa túlame až ku vstupu na kráter. Všade navôkol je obrovské množstvo ružových a bielych oleandrov. Ešte pred začiatkom stúpania stojí výstražná tabuľa o tom, že výstup môže byť nebezpečný čo dokumentuje aj známy obrázok lebky s prekríženými kosťami. Pár metrov za tabuľou sa platí vstupné. Zo začiatku je pomerne veľké stúpanie pričom sa ide po čiernom lávovom prachu s malými kameňmi, ktoré sa radi ukrývajú do topánok. Ako aj na Etne aj tu je zopár ľudí čo ide hore v šľapkách či sandáloch. Tí s nimi majú o čosi viac problémov.

Z ničoho nič končí lávový prach a začína tvrdý povrch. Po ňom sa stúpa jedna radosť. Pod nami sa otvára úžasný pohľad nielen na prístav s mestečkom, polostrov Vulcanello, ale aj na blízky ostrov Lipari a kúsok Saliny zahalenej v jemnom opare. Povrch sa opäť mení, čo signalizuje, že sme už naozaj blízko. Po ľavej strane sa objavuje prvý dymiaci fumarol. Od začiatku nám to po spodný okraj krátera trvalo takmer presne 45 minút. Sme síce ešte len na najnižšom mieste okraja, ale predsa stojíme na kráteri. Je to skvelý pocit. Najfascinujúcejší je však pohľad priamo pred nás. Celá jedna strana krátera je ponorená do výrazne zapáchajúceho bieleho dymu, ktorý nepretržite stúpa k nebu. Okolie je vďaka všadeprítomnej síre zahalené do sýto žltého odtieňa. Tak nádherne žltú farbu som ešte nevidel. Pomaly sa osmeľujem a každým krokom som bližšie a bližšie k dymiacim fumarolám. Z blízka sú veľmi zaujímavé. Ide vlastne o malé či väčšie diery v zemi z ktorých za piskľavého zvuku uniká horúca sírna para. Neodporúča sa ísť k nim do tesnej blízkosti pretože môže dojsť k popálenine alebo inému zraneniu. Okolie vytvorené sírnymi vplyvmi je dokonalé. Miniatúrne kryštáliky síry sa skladajú do rôznych obrazcov alebo obrastajú kamene, ktorým dodávajú nezameniteľnú krásu.

Chceme ísť na samotný vrchol sopky Fossa dei Felice ležiaci vo výške 391 m.n.m. Stojíme priamo oproti čo znamená, že sa musíme dostať na druhú stranu. Do úvahy prichádza dvojaká cesta na vrchol. Dá sa pokojne zvažujúcim svahom obísť kráter alebo ísť priamo cez sírne pole plné dymu na konci ktorého je strmá cik-cakovitá cesta priamo na najvyšší bod. Druhá možnosť znie naozaj lákavo. Pomaly sa predierame drsnou krajinou s kamenistým terénom a sírnymi fumarolmi. Dym na nás striedavo útočí z oboch strán vždy keď sa pohne vietor. Nič to však nieje lebo ho nieje príliš veľa. Zrazu prináša jemný vánok trochu hustejší oblak dymu a zovšadiaľ sa ozýva kašeľ. Štipľavý sírny dym človeka rozkašle a trochu dusí, no ani sa nenazdá a je preč. Za tú krásu navôkol to však stojí. Každú chvíľu sa vynára krajší a krajší pohľad, ktorý by si zaslúžil fotku. V popredí stúpajú zo žltej zeme oblaky dymu zatiaľ čo v pozadí bezstarostne križujú lode úzku úžinu medzi Vulcanom a Lipari okolo skalnatých výbežkov Il Faraglioni. Najradšej by som vyliezol na všetky sopky sveta. Sú pre mňa neuveriteľné, krásne, vzbudzujúce rešpekt a zároveň tak príťažlivé. Hore trávime necelé dve hodiny. Zostup dolu je rýchly a po ceste stretávame skupinky ľudí, ktorých výstup ešte len čaká.

Nemôžeme vynechať sírové jazierko s liečivým bahnom za ktorým prichádzajú ľudia z rôznych kútov sveta. Aj napriek nevábnej vôni sa v ňom s radosťou bahní niekoľko ľudí. Obiehame v prístave lodné spoločnosti a hľadáme dopravu na Lipari. Síce to môže znieť akoby tu bolo spoločností celá kopa, no popravde sú tu len dve (Siremar a Ustica Lines). Cena je však v oboch rozdielna a človek hneď zistí, že môže ušetriť na rovnakej plavbe pár eur.