Nórske Špicbergy a najsevernejšie mesto sveta

Vysvetľovať komukoľvek, že na letnú dovolenku si beriem zimnú bundu a strávim ju niekde v okolí Severného pólu je prinajmenšom netradičná úloha. Pri odlete z Budapešti som mal pri všetkých tých dovolenkároch v žabkách a slamených klobúkoch celkom zvláštny, no o to výnimočnejší pocit. Vyzbrojený na zimu som sa o to viac potil v Osle, kde nám niekoľkohodinové medzipristátie umožnilo stráviť pár hodín v meste. Oslo je nádherné mesto, no svojimi 30 stupňami na slnku mi celkom nezapadalo do môjho polárneho dobrodružstva. To sa začalo ozývať až v momente, keď som si o polnoci v lietadle uvedomil, že stále vidím slnko. To sa následne zase skrylo v hustých oblakoch, tak aby nám pri pristávaní pripravilo priam filmový zážitok. Prvý pohľad na pevninu totiž bol už v tak nízkej výške, že na úrovni okien sme sledovali vrcholy pohorí Špicbergov. Na zemi sa dali rozpoznať potôčiky a tiež mnohé biele bodky, ktoré som hneď nadšene prehlásil za ľadové medvede. Až po preskúmaní fotiek na hoteli som zistil, že to boli len akési meracie zariadenia výskumnej stanice. Krátke priblíženie k letisku, posledný manéver a po trojhodinovom lete sa opäť dotýkame nórskej pôdy, tentokrát však s úplne iným pocitom – je 1:15 ráno, vonku je vidno ako v bežný deň a pás s kuframi stráži obrovský ľadový medveď – sme na Špicbergoch!

Ani dážď, ktorého si tu v lete užijete relatívne dosť, ani teploty nesmelo prekračujúce bod mrazu nenarúšajú veľmi zvláštny pocit z tohto výnimočného miesta. Prvý pohľad pri opustení letiska vám okrem autobusu, ktorý tu vždy čaká na jedno z troch lietadiel, ktoré denne prilietajú, padne aj na veľmi názornú tabuľu so vzdialenosťami od jednotlivých miest. Tým najbližším miestom je Severný pól, necelých tisíc kilometrov od vás. Ak by vám to nestačilo, červený trojuholník s ľadovým medveďom uprostred vás už úplne dokonale zorientuje v tom, kde sa nachádzate. V divokej Arktíde, v najsevernejšom meste sveta.

Možnosti ubytovania sú tu v zásade tri – kemping v stanovom mestečku, relatívne lacná a jednoduchá ubytovňa a približne desiatka adekvátne drahých hotelov. Ak sa nerozhodnete pre kemping nachádzajúci sa v tesnej blízkosti letiska, čaká vás niekoľkominútová cesta do mesta Longyearbyen. Cestou postupne míňate prístav, priemyselnú časť mesta, elektráreň a tiež máte možnosť zazrieť hrdo sa čnejúci vchod do Medzinárodnej semennej banky.

Kemping pri letisku

Longyearbyen od prvého momentu pôsobí priateľským dojmom malého mestečka, kde spoločne nažíva približne 2000 obyvateľov. Úplne harmonicky zapadá do údolia obklopeného morom a zvláštne strmým pohorím. Pri jeho pozorovaní pritom neustále odhaľujete zvláštnosti, ktorými sa museli tamojší obyvatelia prispôsobiť prírodným podmienkam. Domy sú vyvýšené a umiestnené na drevených koloch, v oknách nájdete špeciálne fólie proti polárnemu slnku a pri každom dome nájdete zaparkovaných niekoľko snežných skútrov. Kladiete si pritom otázky, na ktoré si postupne odpovedáte vlastnými zážitkami. Tak ako keď popri vás na bicykli prefrčí školák s puškou na pleci. Je to pritom úplne jednoduché – ide za hranice mesta, no a tam je puška povinná pre každého… lebo medveď (ľadový). Ľadový medveď je podľa všetkého najčastejšou odpoveďou na špicberské turistické otázky. Veď ich tu žije takmer 5000, na každého obyvateľa tak pripadajú rovno dvaja. No a napriek tomu musíte mať veľké (ne)šťastie, aby ste nejakého stretli. V dôsledku oteplenia a miznúcich ľadov sa premiestňujú čoraz viac na sever a tak jedinou reálnou možnosťou vidieť ich naživo je vypraviť sa na okružnú plavbu okolo súostrovia.

Šanca, že vás ľadový medveď v Longyearbyene napadne bola stanovená nižšie než to, že vás cestou z mesta na letisko zrazí auto. Frekvencia áut na tejto ceste je pritom asi 3 vozidlá za hodinu. Takže pokiaľ sa budete zdržiavať v meste a na turistické výpravy sa budete vydávať s miestnym sprievodcom, nie je sa čoho báť a po čase si skôr začnete želať, aby tá biela bodka, čo vidíte v diaľke už konečne bola nejakým tým medveďom.

A čo vlastne robiť v tomto zvláštnom kúte sveta? Miestne turistické agentúry ponúkajú niekoľko desiatok rôzne časovo a finančne náročných aktivít, a tak si každý návštevník príde na svoje. Medzi najobľúbenejšie patria celodenné plavby do priľahlých baníckych miest Pyramiden a Barentsburg, rôzne obtiažné treky, kayaking, či hľadanie pravekých fosílií. Na fosíliu sa dá pritom naraziť už po chvíli hľadania aj priamo v meste a pokiaľ sa zrovna nenachádza na pol tonovom kameni, môže sa z nej stať výnimočný suvenír. Pri plánovaní aktivít dobre padne nechať si jeden voľnejší deň na podrobné preskúmanie samotného Longyearbyenu. Nachádza sa tu niekoľko múzeí, ale aj najsevernejší kostol sveta, či kultúrne centrum. Zážitkom však je už len samotná prechádzka po meste.

Longyearbyen

Pri opustení Longyearbyenu vstúpite do divočiny, ktorá vám bude pripomínať hocičo, len nie to, čo ste doteraz zažili. Napríklad v rámci 8-hodinového treku cez ľadovec Foxfonna sa odrazu ocitnete v mesačnej krajine, kde okrem skál vidíte len výskumné meteorologické zariadenia. Po niekoľkých minútach križujete obrovský ľadovec, aby ste sa zrazu objavili v úžasne zelenom údolí, ktoré je popretkávané riekou poháňanou topiacim sa ľadom. Napriek tomu, že najvyššia tamojšia rastlinka má výšku sotva 5 centimetrov a široko-ďaleko nevidíte ani len jediné zviera, cítite, že toto miesto je plné života a energie. Po dlhšom putovaní dobre padne odpočinok na jednej z útulných chát, ktoré tu boli vybudované už pred niekoľkými desaťročiami a ktorých ďalšia výstavba je zakázaná. Ceny týchto nehnuteľností tak pre ich výnimočnosť siahajú k miliónovým čiastkam, no aj napriek tomu by ste ťažko našli majiteľa, ktorý by vám tú svoju predal. Jediný pohľad z okna na blížiacich sa sobov a pochopíte, že takéto čarovné miesto nie je na predaj.

Sob

Miesto, ktoré by ste nemali vo svojich plánoch opomenúť je staré ruské mesto Pyramiden. Toto banícke mesto je od Longyearbyenu vzdialené 3 hodiny plavby loďou a právom patrí medzi najväčšie turistické lákadlá. V súčasnosti tu žije niečo cez 10 stálych obyvateľov, prevažne ruskej národnosti. Títo tu prevádzkujú hotel a starajú sa o mesto pre prípad, že by si Rusi rozmysleli obnoviť ťažbu uhlia a opätovne sem nasťahovať stovky ľudí tak ako pred rokom 1997, kedy ho zo dňa na deň premenili na mesto duchov. Troj-hodinová plavba vďaka nádhernej scenérii, ktorej kraľuje jeden z najväčších ľadovcov súostrovia, prebehne veľmi rýchlo a dobrodružnú atmosféru jej dodáva kapitán, ktorý neúnavne rozpráva historky z objaviteľských čias. Musíte sa tiež pripraviť na to, že sa na niekoľko hodín ocitnete v zóne bez mobilného signálu. Chuť sťažovať sa vás však prejde hneď po tom, ako si vypočujete vášho sprievodcu po Pyramídach, Petrohradčana Sašu. Ten so svojimi blízkymi udržiava kontakt prostredníctvom listov, ktoré dostáva raz za mesiac. V prípade núdze má satelitný telefón, no ak chce napríklad skontrolovať e-maily a potvrdiť tak rezervácie v miestnom hoteli, musí vždy stráviť hodinu výstupom na jediný bod s internetovým pokrytím.

Pyramídy

Moderným opakom odľahlých miest bez signálu je už spomínaná Medzinárodná semenná banka. Zrejme je najslávnejšou stavbou súostrovia a jej celosvetový význam je len podčiarknutý tým, že sa do nej bežný smrteľník nedostane. Otvára sa len výnimočne, približne dvakrát ročne, tak aby sa nepoškodilo jej citlivo nastavené vnútorné prostredie. Ak by ste sa však napríklad rozhodli ísť z mesta na letisko pešo, tak k tým šiestim kilometrom je približne kilometrová zachádzka k nej celkom logickým krokom.

Keď pri odlete prechádzate jediný letiskový gate a za plného denného svetla o tretej ráno nasadáte do lietadla, viete, že opúšťate výnimočné miesto, na ktoré tak ľahko nezabudnete. Práve naopak, po čase možno začnete pociťovať silnejúcu túžbu vrátiť sa do tohto odľahlého kúta sveta. Krása a pokoj Špicbergov sú totiž nákazlivé a ak ste tu zažili polárny deň, automaticky začínate plánovať vašu cestu za polárnou nocou…

Za článok ďakujeme čitateľovi Radovi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *