Prvé okamihy v ďalekej Indii

Konečne som sa dočkala a 29.6.2012 som začala svoju cestu do nádhernej krajiny veľkých rozdielov, farieb, vôní a úžasných ľudí – Indie. 8:45 sme už stáli pri bratislavskom Istropolise, kde nás prišiel vyzdvihnúť malý minibus a zaviezol nás na letisko Schwechat do Viedne. Cestovali sme s cestovnou kanceláriou Victory Travel, na ktorú nemôžem povedať nič zlé, boli sme maximálne spokojné so všetkými službami, hotelmi, stravou a hlavne sprievodcami. Všetko bolo naplánované a aj keď pár nie až takých príjemných zážitkov sa nám stalo, určite za ne nemôžem viniť CK.
Letisko v Swechate sa pýši novým terminálom, všetko je tam veľmi moderné a čisté, nájdete blízko hotely aj obchody. Náš let bol naplánovaný na 13:15, preto sme sa hneď nastúpili k check-inu, kde sme odovzdali batožinu a dostali palubné lístky. A práve tu sa objavil hneď prvý problém. Pani za priehradkou nám vystavila 2 letenky s tým rozdielom, že na jednej bolo namiesto čísla sedadla napísané STAND BY. Keď sme sa pýtali prečo tu to číslo nie je, tak povedala, že za to nemôže a posielala nás ďalej, že to sa vyrieši pri bráne, odkiaľ sa už ide rovno do lietadla. To isté nám aj povedal človek z CK, ktorý nás bol odprevadiť na letisko. Prešli sme všetkými kontrolami a namiesto toho aby sme si užívali tešenie sa na dovolenku, posedenie na kávičke alebo obehanie množstva obchodov, sme len tŕpli a čakali či vôbec budeme mať v tom lietadle kde sedieť. Samozrejme skúšala som sa pýtať viacerých ľudí na letisku, ale všetci ma odbili a povedali, že mám čakať kým otvoria našu bránu (GATE) a tam sa to vyrieši. Okrem nás sa toto isté stalo ešte dvom ľudom zo zájazdu (celkovo nás bolo 20), ale boli na tom lepšie, pretože my sme jedna letenku mala a jedna nie.

Konečne sa po asi hodine otvorila naša brána, prišiel tam mladý Rakúšan a vyhlásil, že lietadlo je plné, že je 35 ľudí, ktorí majú letenky, ale nemajú ich kam posadiť. A ponúkol nám alternatívu – let do Milána, tam prečkať niekoľko hodín na letisku a potom odtiaľ do Dillí + dostaneme 600€ kompenzáciu. Keby máme s maminou 2 rovnaké letenky, tak by sa mi to možno aj páčilo, ale bolo mi jasné, že by sme museli len rozdeliť a to neprichádzalo do úvahy. Párik, ktorý mal rovnaký problém nás začal prehovárať, ale nechceli sme to takto urobiť, už sme rozmýšľali, že sa radšej otočíme a pôjdeme domov. Pár krát som sa ešte pokúsila ísť hádať s Rakúšanom pri okienku, ale jemu to bolo jedno, že cestujeme ako skupina vrámci cestovnej kancelárie. Nakoniec som teda zavolala priamo do Victory Travel a veľmi milá pani mi povedala, že to ide vybaviť. A o 15 minút nás zavolali k okienku a podali nám letenku aj s číslom sedadla rovno vedľa mňa. Doteraz nechápem, kde bol problém. Ale konečne sme sa mohli poriadne začať tešiť na Indiu :).
Naše lietadloLetisko DillíV Indii je časový posun 3 a pol hodiny, preto sme pristáli asi pol hodinku po polnoci (let trval cca 7 hodín). Na letisku sme opäť prešli cez niekoľko kontrol, tu som si prvýkrát všimla pohodu Indov, len sedeli a pomaly si pozerali naše pasy, vôbec ich nezaujímalo, že v rade stojí ďalších 20 ľudí. Na všetko majú čas a s ničím sa nestresujú. Keď sme všetci úspešne prešli týmito kontrolami, hneď pri východe nás čakali naši dvaja sprievodcovia – Tomáš Kubuš a domáci Vikas. Po krátkej zoznamke sme nastúpili do autobusu, ktorý nás mal zaviezť priamo do hotela.
Tomáš nám povedal pár základných informácií a predstavil nám Vikasa, ktorý nám každému dal malý darček – náhrdelník z farebných koráliek a povedal nám tiež nejaké zaujímavosti z indickej kultúry. Čo mi tak najviac utkvelo v pamäti bolo to, že hinduisti (náboženstvo, ktoré je v Indii rozšírené najviac) si všetkých turistov vážia, pretože veria, že boh sa môže skrývať kdekoľvek, čiže aj priamo v zahraničných hosťoch.
Prešli sme len pár minút autobusom k hotelu, čiže ešte sme nemali možnosť vidieť pravú Indiu. Niektoré ulice boli špinavé a nachádzali sa tam ošarpané domy, ale za chvíľu sme sa ocitli v hoteli Airport Residence, kde nás čakali mäkké a čisté postele, preto sme na všetko špinavé na ulici rýchlo zabudli. Po sprche sme konečne po dlhom dni zaľahli a tešili sa na nové zážitky.

Spoznávame Dillí – od minaretov a chrámov až po rušné ulice a trhy

Ráno sme sa zobudili a išli na naše prvé indické raňajky, všetky raňajky čo sme mali v Indii boli vo forme švédskych stolov. V Indii nenájdete na stole šunku, syr alebo klobásky, tu sa ľudia stravujú veľmi zdravo, jedia hlavne zeleninu a rôzne druhy placiek či chlebov. Najpoužívanejšou ingredienciou do jedál je korenie, medzi najznámejšie korenia patrí masala, hodí sa takmer do všetkého, my sme s ňou dokonca ochutnali aj čaj a bol vynikajúci :). Ale späť k raňajkám – na každých sme mali na výber toasty, ktoré ste si samozrejme mohli upiecť ako hrianky a k nim väčšinou omeletu, varenú zeleninu so štipľavou omáčkou, vajíčko na tvrdo, malé hnedé fazuľky v omáčke, suché placky nazývané rótí a tiež aj mlieko, musli, rôzne druhy džemov a ovocie – najčastejšie banány, papáju a červený melón. Na pitie k raňajkám podávali väčšinou čaj, kávu a džúsy. Indovia si do čaju dávajú aj mlieko, ak ste to ešte nikdy nepili odporúčam ochutnať, aj keď mne to veľmi nechutí. Ale keď nám ponúkli čierny čaj s mliekom a korením masala, tak to bolo fakt výborné. Chutilo to ako kvalitné, lahodné európske kapučíno :).
Hneď po raňajkách sme si u Vikasa vymenili peniaze, 1€ = cca 67 rupií, podľa toho aký je kurz. Rupie sú strašne staré peniaze, niektoré polepené lepiacou páskou a každá z nich má na sebe Mahátmu Gándhího.
A naša cesta do ulíc Dillí sa začína. Keď sme vyšli za brány hotela, úplne iný svet. Plné ulice a cesty, všetci po sebe trúbili, pomedzi autá chodili rikše, kravy, cyklisti a aj ľudia. Ľudia hocikedy len tak spali na zemi niekde pri ceste a dokonca aj celé rodiny tu bývajú v rozpadnutých chatrčiach, kde je ledva jedna posteľ. Ale ľuďom sme videli na tvárach väčšinou úsmevy, deti sa hrali na uliciach, kravy sa pokojne pásli (aj keď pre mňa je doteraz záhada čo tie kravy vlastne žerú) a všetci sa mi zdali spokojní, bez náznaku stresu alebo smútku.

Ulice v DillíZatiaľ sme rušný indický život sledovali len z okien autobusu, až kým sme nezastavili pri prvej pamiatke, ktorú sme išli obdivovať a to známy minaret – Qutub Minar. V okolí každej pamiatky alebo turistického miesta sa zhromažďujú desiatky pouličných predavačov a tiež žobrákov, ktorí Vám donekonečna ponúkajú svoje výrobky, alebo len jednoducho natŕčajú ruky a žobrú od Vás peniaze. Najskôr sme týchto predavačov ignorovali, ale potom sme si všimli, že niektoré veci (väčšina) sú veľmi pekné a v obchodoch s pevnými cenami ich kúpite mnohonásobne drahšie. Samozrejme, že zjednávanie je v Indii veľmi populárne, čiže určite NIKDY nekupujte vec od predavača za prvú cenu akú on navrhne. Zjednať sa Vám podarí tovar cca na tých 40% pôvodnej ceny, niekedy však aj oveľa viac, záleží od Vašej šikovnosti :).

Qutub MinarNajbežnejšie výrobky, ktoré nám v Indii ponúkali boli rôzne náramky a šperky, sošky sloníkov a rôznych bohov, pohľadnice, knihy, kľúčenky, vejáre, perá, obrázky na stenu a podobne. Dosť sa jednotlivý sortiment líšil aj podľa miesta kde sa nachádzate, pri Tádž Mahále Vám ponúkajú malé napodobeniny tejto stavby a v Džajpúre pri pevnosti Amber Vám ponúkajú zase malých sloníkov, keďže je možné sa dať odviezť na túto pevnosť na slonovi.
Čo sa tak nám podarilo najúspešnejšie zjednať, tak asi 6 kamienkových náramkov z 300 rupií na 100, 2 magnetky z 300 rupií na 150, 12 kľúčeniek z 300 rupií na 100, 8 fakt krásnych náramkov z 1200 rupií na 300 rupií, krásneho zeleného pomaľovaného sloníka z 250 rupií na 100 rupií a tiež vo výrobni hodvábu veľmi pekný vyšívaný obrus zo 60€ na 40€. Tých suvenírov čo sme pokúpili je veľmi veľa, ale o tom čo sa najviac oplatí doniesť z Indie budem písať neskôr.
Teraz späť k Dillí a Qutub Minaru. Qutub Minar je najvyšším minaretom v celej Indii, bol postavený z červeného pieskovca a patrí medzi pamiatky Unesca. Stavba sa dokončila začiatkom 12. storočia a okrem samotného minaretu v komplexe uvidíte aj iné architektonické skvosty, napríklad zaujímavý bol stĺp zo železa, ktorý má vyše 1000 rokov, ale vôbec nepodlieha korózii.

Ďalšou zastávkou od slávneho minaretu bol krásny Lotosový chrám, ktorý mi tak trošku pripomínal operu v Sydney (pri ktorej som síce ešte nebola, ale tak kto by ju nepoznal :)). Veľa chrámov v Indii je typických pre to, že sa pred vstupom do nich musíte vyzuť. A keď je vonku tak 44 stupňov a zem je poriadne rozpálená, nie je to nič moc :). Preto odporúčam zobrať si so sebou ponožky, aspoň trošku Vás ochránia a aspoň nestúpite na niečo špinavé bosou nohou. Konkrétne tu pri Lotosovom chráme bol na zemi aj koberček, ktorý mal chrániť pred horúcou zemou, ale pri takých teplotách to veľmi nepomáhalo.

Lotosový chrámPár info k samotnému chrámu – je určený pre náboženstvo baháistov, v chráme je ticho a je pomerne jednoducho zariadený, len stoličky a biele steny, pretože baháisti uznávajú aj všetky ostatné náboženstvá a dovoľujú im sa modliť v tomto chráme.
Našou ďalšou zastávkou bolo miesto kremácie jedného z najznámejších Indov v dejinách – Mahátmu Gándhiho – Rádžghát. Takisto sme sa tu museli vyzuť a na mieste sa nachádzala pekná záhrada, v strede ktorej horel oheň a okolo neho boli kvety.

RádžghátPohýname sa ďalej a zastavujeme vo štvrti síkhov, čo je ďalší druh náboženstva v Indii. Jeho vyznávačov spoznáte vďaka farebným turbanom, čo majú uviazané na hlavách. Navštívili sme jeden z ich najznámejších chrámov – Gurudwara Shri Bangla Sahib, kde sme si okrem vyzutia museli na hlavu uviazať aj šatku. Po odchode z chrámu sme od miestneho dostali priamo do ruky domácu sladkosť (mne veľmi nechutila, taká sladká mazľavá hmota). Na záver sme sa ešte zastavili v miestnej kuchyni, kde sa denne naje 15 000 Indov, všetci sedeli na zemi a jedli z kovových tácok, kde im naberali rôzne kaše a placky.

Gurudwara Shri Bangla SahibMy sme už tiež boli dosť hladní, ale naša prehliadka Dillí sa ešte nekončila. Pokračovali sme k bráne Indie – stavbe, ktorá mi pripomínala Víťazný oblúk v Paríži (len trošku väčšia) a bola postavená na pamiatku padlých indických a britských vojakov, ktorí zahynuli v 1.svetovej vojne. Vonku bolo veľmi horúco, tak sme hneď po krátkej prehliadke a pár fotkách utekali späť do klimatizovaného autobusu.

Brána Indie

Potom nás čakala ešte krátka prehliadka jednej z najbohatších štvrtí v Dillí, najskôr sme si obzreli prezidentský palác a okrem tohto sídla sme videli aj množstvo domov a bytov ministrov a rôznych významných úradníkov. Ulice boli čisté, plné zelene a kvetov, nikde ste nevideli spiacich ľudí na zemi, žobrákov alebo pouličných predavačov.
Odtiaľto sme sa už presunuli do reštaurácie, kde nás čakal prvý indický obed. Opäť to bola jedna z luxusnejších reštaurácií, najskôr nám doniesli ich typickú paradajkovú polievku aj s chlebovými plackami a potom nám na stôl podonášali niekoľko misiek, kde sme si už mohli naberať čo sme chceli. Na výber bolo pikantné kuracie mäsko, špenát, niekoľko rôznych omáčok (všetky mi už potom chutili rovnako, lebo boli dosť štipľavé), ryža, zemiaky, šošovica a placky. Ako dezert nám doniesli vanilkovú zmrzlinu a čaj alebo kávu.
Večer sme sa chystali na nočný vlak so smerom do Váránasí, ale ostal nám ešte nejaký ten čas navyše, preto sme sa zašli pozrieť na slávnu červenú pevnosť a odtiaľ ešte do ulíc rušného Dillí. Pre mňa osobne úžasný zážitok, konečne sme zblízka videli pouličné holičstvá, malé, ošarpané stánky s ovocím a zeleninou, polorozpadnuté domy a budovy, žobrákov a malé deti, ktorým dali do náručia ešte menšie deti len aby vyžobrali viac peňazí. Ale opäť sme vo veľkej väčšine videli usmiate tváre a milé pohľady často aj s otázkou odkiaľ pochádzame, keďže sme pre domácich boli rovnako exotickí ako oni pre nás. Aj keď to všade na prvý pohľad vyzerá ako poriadny chaos, neskôr som zistila, že ten chaos je organizovaný, pretože aj keď sa predbiehalo a vytrubovali po sebe autá, motorky, rikše, cyklisti a aj obyčajní chodci, nevidela som ani jednu nehodu, kolíziu alebo hádku kvôli škrabnutému autu. Tí ľudia jednoducho vedeli kadiaľ ísť. Aj keď tu neboli žiadne chodníky ani čiary na ceste, myslím si, že nehodovosť je tu menšia ako v Bratislave.
Po tejto celkom adrenalínovej návšteve centra Dillí sme sa už pomaly vybrali na vlakovú stanicu do Nového Dillí odkiaľ mal ísť náš nočný vlak. Priznám sa tejto cesty vlakom som sa dosť obávala, a to z jedného jediného dôvodu – každý tvrdil, že vo vlaku býva neznesiteľne silno pustená klimatizácia, čiže je v ňom veľká zima. A ja konkrétne mávam dosť často zápaly močových ciest, preto som sa bála, že mi to pokazí dovolenku. Ale na druhej strane som sa tešila, pretože vraj zažiť Indiu bez cesty týmto vlakom je ako keby tu človek ani nebol. Ale viac informácií o tejto ceste sa dočítate v článku o Váranasí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *