Nezabudnuteľný Island

Je to len pár dní čo sme sa vrátili z okružnej jazdy po Islande plní zážitkov a krásnych spomienok. Hneď na úvod musím povedať, že je to jedna z najkrajších krajín v akých som zatiaľ bola a odporúčam ju navštíviť každému, kto má aspoň trochu rád prírodu. Krajina vodopádov, geotermálnych prameňov, ľadovcov, čistého vzduchu a nevyspytateľného počasia. Za jeden deň je možné zažiť slnko, vietor aj dážď, počasie sa mení každú chvíľku, čomu zodpovedá aj veľké množstvo farebných dúh, ktoré sme tu videli. Podobne ako premenlivé počasie aj jednotlivé časti ostrova sú úplne odlišné. Raz prechádzame údoliami obklopenými kopcami so zelenými lúkami, na ktorých sa pasú stovky huňatých ovečiek a čudujeme sa ako je možné, že je tá tráva tak gýčovo zelená. Niekoľko kilometrov ďalej sa už dostávame do krajiny, kde každú chvíľku medzi skalami nájdeme vodopád. Island mnoho ľudí prirovnáva aj k mesačnej krajine a naozaj to na niektorých miestach vyzerá ako na inej plánete, kde nerastú stromy ani nežijú žiadne zvieratá. Pomedzi túto rôznorodú prírodu sa nachádzajú mestečká a dedinky, niekedy len pár alebo len jeden opustený dom.

Island ročne navštívi okolo 1 300 000 turistov, čo je poriadne vysoké číslo, keďže počet obyvateľov sa pohybuje okolo 320 000. Hlavnou turistickou sezónou je júl a august, my sme sa sem vybrali až koncom septembra na 10 dní (od 18.9.2015). Príchod mimo sezónu má svoje výhody aj nevýhody, výhodou sú nižšie ceny, menej turistov pri jednotlivých atrakciách a v septembri máte dobrú šancu na videnie polárnej žiary. Nevýhodou je, že niektoré atrakcie sú už zatvorené, takisto je pozatváraných dosť veľa kempov a kempovanie sa na Islande cenovo veľmi oplatí. Ak sa chystáte na Island v lete, odporúčam kúpiť si dopredu kartu Campingcard. Karta stojí 105€ a platí na celú sezónu v cca 40 kempoch, kde s ňou môžete akokoľvek dlho stanovať. My sme sa ubytovávali prevažne v hosteloch, apartmánoch alebo u domácich, jednak kvôli chladnejšiemu počasiu a jednak kvôli zatvorenosti väčšiny kempov.

Na Island sa letí z Viedne aj priamo, žiaľ v našom termíne sme priamy let nenašli a ten s prestupom bol dosť drahý, tak sme nakoniec leteli z Budapešti. Z Viedne sa sem dostanete za cca 4 hodinky, my sme to mali trošku viac s prestupom v Berlíne. Posun času bol v tomto období o 2 hodiny menej ako u nás, pristáli sme o polnoci islandského času a na letisku nás už čakal zamestnanec požičovne áut, keďže sme mali na celý pobyt zajednané auto. Využili sme spoločnosť Lotus Car Rental, vraj jedna z najlacnejších na Islande. Problémy sme nemali žiadne, takže spoločnosť odporúčam, to že nás prišiel ich zamestnanec čakať do príletovej haly a išiel s nami až k autu považujem za veľké plus. Dostali sme maličké auto Subaru Justy, malo síce už trošku viac najazdených kilometrov, ale zvládlo s nami celú okružnú jazdu po ostrove, čiže okolo 2500 kilometrov. Cena benzínu sa pohybovala okolo 1,4€ na liter so zľavou na pumpách značky N1, ktorú sme dostali od Lotus Car. Pumpy sú väčšinou vybavené automatmi, kde vložíte kreditku, zaplatíte a načapujete. Island je krajina kreditných kárt, platí sa tu nimi naozaj všetko a všade. Pôvodne sme si plánovali zameniť eurá na islandské koruny, no keď sme zistili kurz a poplatky v bankách, radšej sme ostali aj my pri platení kreditkou. Aj v tej najzašitejšej krčme majú terminál a kartami platia aj veľmi malé sumy.

Island je veľmi bezpečná krajina, kde nie je takmer žiadna kriminalita, na uliciach nie sú žiadni žobráci a bezdomovci a je tu nízka nezamestnanosť. Pýšia sa prvenstvom ako najmierumilovnejšia krajina sveta, nemajú tu takmer žiadne ozbrojené sily. Obyvatelia sú milí, niekedy sa mi zdali možno trochu smutní, ale zas to počasie im asi nemusíme závidieť. Veľa mladých ľudí z krajiny odchádza do Ameriky alebo Európy, priamo na Islande sa zdržujú hlavne v okolí hlavného mesta, kde žijú dve tretiny celkovej populácie. V zime sú tu veľmi dlhé noci, najkratší deň je v decembri a vtedy majú len 4 hodinky svetla. Naopak v júni je najdlhší deň, slnko zapadne až okolo polnoci a vychádza už o tretej ráno.

Nasledujúce články budú venované jednotlivým častiam Islandu, ktoré sme navštívili. Ak sem plánujete dovolenku a chcete vidieť celý ostrov, 10 dní je minimum, ktoré by som odporúčala na túto destináciu. Je tu naozaj čo vidieť a počas svojej cesty sa určite nebudete nudiť. Pre inšpiráciu čitajte ďalej :).

Reykjavík – malé veľkomesto

Naša okružná jazda Islandom začína v hlavnom meste v Reykjavíku. Od letiska v Keflavíku je Reykjavík vzdialený cca 45 minút cesty autom. Keďže náš prílet bol až okolo 1 v noci, prvú noc sme si zarezervovali v mestečku, ktoré je len 10 minút od letiska. Hneď ráno sme sa odtiaľto vydali na cestu do hlavného mesta.

Reykjavík sa môže popýšiť prvenstvom, pretože je to najsevernejšie hlavné mesta sveta. Okrem toho je to veľmi ekologické a čisté mesto, typické plechovými domami a vykurované geotermálnou energiou. Na Islande je to najväčšie mesto s počtom obyvateľov okolo 120 000 a spolu s okolitými dedinkami je to až 202 000. Takže je zrejmé, že väčšina Islanďanov sa zdržiava v okolí hlavného mesta. Počas našej cesty okolo Islandu sme sa však stretli aj s nie práve pozitívnymi názormi na Reykjavík a to, že je to veľmi drahé a preľudnené mesto. Tú preľudnenosť treba brať samozrejme s rezervou, ťažko o nej hovoriť v krajine, ktorá má najmenší počet obyvateľov na meter štvorcový. Čo sa týka cien, s tým musím žiaľ súhlasiť, Reykjavík je drahý. Ceny sú vysoké na celom Islande, no v Reykjavíku je to ešte trošku viac ako inde. Hlavne v centre v okolí známej ulice Laugavegur, kde sa nachádza množstvo obchodov a reštaurácií.

Ale aj napriek tomu je Reykjavík stále viac a viac navštevovaným mestom, každý turista cestujúci na Island sa tomuto mestu určite nevyhne. Mne osobne sa Reykjavík veľmi páčil, čakala som ešte oveľa menšie a „dedinskejšie“ mesto, no prekvapila ma jeho rušnosť, rozloha a pekné centrum. V centre to žilo od rána do večera, naše kroky viedli hlavne po okolí spomínanej Laugavegur, od ktorej je to len kúsok ku slávnemu kostolu Hallgrímskirkja. Tento kostol je najväčším na celom Islande a jeho dizajn je úplne iný ako som dosiaľ videla inde. Tvar má pripomínať tok lávy a je možné vystúpiť na jeho vrchol, odkiaľ je pekný výhľad na mesto. Rovno od Hallgrímskirkja vedie ulica Skólavörðustígur, na ktorej sa nachádza množstvo umeleckých a remeselných obchodíkov. Nie ďaleko od Laugavegur nájdete ďalšiu slávnu budovu Reykjavíku a tou je koncertná hala Harpa, pekná a farebne vysvietená hlavne večer. Od nej môžete absolvovať krátku prechádzku popri mori až prídete ku soche Sun Voyager, ktorá má symbolizovať slobodu a nádej.

Poobedie nášho dňa v Reykjavíku sme strávili v skanzene trošku vzdialenejšom od centra s názvom Árbæjarsafn. Pokiaľ máte záujem sa len poprechádzať pomedzi staré domčeky a pofotiť si okolie vstupné platiť nemusíte. Ak by ste chceli aj prehliadku vnútra domov so sprievodcom, pri vstupe si musíte zaplatiť 1400 ISK. Nám stačila prehliadka zvonku, už aj počas nej sa dá celkom dobre urobiť obraz ako kedysi Islanďania bývali a tepelne sa izolovali od zimy a vetra. Väčšina domčekov má strechu skrytú pod hlinou a trávou.

Po prechádzkach a spoznávaní mesta sme trošku vyhladli, tak sme zašli do jednej z mnohých výborných kaviarní. Ako prvú sme navštívili Te & Kaffi, čo je sieť kaviarní po celom Islande. Cenovo vás káva vyjde na cca 3-4 eurá, ak však máte chuť na nejaký sladký koláčik, to je už horšie a zaplatíte bežne okolo 9 euro za kúsok. Slávna je aj kaviareň Café Babalu na ulici Skólavörðustígur, zariadená veľmi zvláštnym tak trochu gýčovým štýlom. Ak budete hľadať v Reykjavíku McDonald alebo Starbucks, žiadny nenájdete, pretože Reykjavík je jediné mesto v západnej Európe bez týchto dvoch slávnych značiek. Reštaurácie sú v meste drahé, my sami sme jedli len v jednom z bistier, ktorých sa tu nachádza dostatok. Známe sú napríklad Snaps, Restó alebo Matur og drykkur. Alkohol a pivo je tiež dosť drahé, ale niektoré bary ponúkajú Happy Hour, cez ktorú sa dajú zohnať 2 pivá za cenu jedného a podobne.

Ak ste si zatiaľ ešte nenašli aktivitu, ktorá by vás v tomto meste zaujala, na záver ešte pridávam niekoľko tipov. Pre milovníkov umenia stojí za návštevu určite múzem Reykjavík Art Museum, čiže múzem umenia umiestené až na troch miestach v hlavnom meste. Nájdete tu najväčšiu zbierku umenia na celom ostrove. Trochu nezvyčajným, no práve preto veľmi často navštevovaným je Múzeum penisov (Icelandic Phallological Museum) nachádzajúce sa priamo na ulici Laugavegur.

Slávny zlatý okruh

Zlatý okruh patrí medzi povinnú jazdu takmer každého turistu na Islande. Veľa turistov absolvuje len hlavné mesto a Zlatý okruh (Golden Circle), pretože časovo a finančne je to jednoduchšie ako jazda po celom ostrove (Ring Road). V našom prípade sme sa na Zlatý okruh vybrali po dni strávenom v Reykjavíku, keď nám trošku viac prialo počasie. Trasa celého okruhu má cca 300 km a záleží len na vás koľko času tu strávite a kde všade sa zastavíte.

My sme začali v národnom parku Thingvellir. Jednou zo zaujímavostí je, že priamo parkom prechádza stredoatlantický hrebeň a v roku 930 tu bol založený islandský parlament (Alpingi). Ten tu pretrval až do roku 1798. Nad tektonickou puklinou sa nachádza vyhliadka Almannagjá odkiaľ je pekný výhľad. Známou riekou v tejto oblasti je Öxará, na ktorej nájdete aj vodopád Öxarárfoss. Pre priaznivcov šnorchlovania a potápania je vhodné jazero Silfra, ktoré vzniklo medzi dvomi tektonickými platňami. Celkovo je táto oblasť rajom pre turistiku a fotografov. Hlavne za pekného počasia sa farby tejto krajiny menia každých niekoľko kilometrov zo zelených lúk na zlatisto hnedé svahy a čierne lávové útvary.

Po národnom parku smerujeme k miestu, odkiaľ pochádza jedno z mála slov vzniknutých na Islande. Gejzír. Konkrétne najznámejší islandský gejzír Stokkur. Už zdiaľky je jasné kde sa gejzír nachádza, pretože ho obkolesuje početná skupina turistov, všetci s pripravenými kamerami a fotoaparátmi. Nemusíte sa báť, že by ste niečo zmeškali, gejzír vystrekuje každých cca 10 minút, takže ak máte chvíľku určite ho aspoň pár krát zastihnete. Zážitok je to určite :).

Len kúsok odtiaľ sa presúvame k mohutnému vodopádu Gullfoss, v preklade zlatý vodopád. Pohľad na valiacu sa vodu je úžasný a zároveň trochu strašidelný. Výška vodopádu je 32 metrov a voda spadá do hlbokého kaňonu odkiaľ sa valí ďalej do rieky Hvítá. Okolo vodopádu je niekoľko chodníkov a výhliadok pre turistov, takže si ho môžete prezrieť naozaj z každej strany.

Od Gullfossu sa presúvame južnejšie ku kráteru Kerid, ktorý je ako prvá atrakcia kde musíme zaplatiť malé vstupné. Za 2€ budete odmenení výhľadom na zelenomodré jazierko uprostred červených sopečných skál. Kráter je starý okolo 3000 rokov a miesto je zaujímavé aj preto, že sa tu zvyknú konať koncerty.

Vrámci Zlatého okruhu spomeniem ešte dve miesta, ktoré sme my síce navštíviť nestihli, no často patria medzi obľúbené zastávky turistov. Prvým je mesto Skálholt, ktoré bolo kedysi najväčšou osadou na Islande a sídlom cirkevnej moci. Zemetrasenie však zničilo časť mesta vrátane katedrály a väčšina obyvateľov sa presťahovala do Reykjavíku. V roku 1956 tu bola postavená nová katedrála stojaca dodnes. Druhé miesto, ktoré chcem spomenúť sú geotermálne kúpele Laugarvatn Fontana. Nachádzajú sa v krásnom prostredí jazera Laugarvatn a ponúkajú niekoľko bazénov, sauny a výhľad na okolitú prírodu. Vstupné je 3400 ISK (okolo 24 euro).

Po dni strávenom na Zlatom okruhu sa plní zážitkov a s množstvom fotiek vraciame do Reykjavíku. Okruh je veľmi peknou ukážkou toho ako vyzerá islandská príroda a nájdete tu z každého rožka troška – vodopády, národný park, oddych v termálnych prameňoch či zaujímavé prírodné úkazy ako napríklad kráter Kerid.

Island v miniatúre –  Snæfellsnes

Opúšťame Reykjavík a pomaly začíname našu cestu na sever ostrova. Dnešným cieľom je poloostrov Snæfellsnes a ako už názov článku prezrádza ide o Island v miniatúre. Tento prívlastok dostal práve preto, že sa tu nachádza naozaj množstvo atrakcií a miest typických pre Island na relatívne malej ploche. Ráno nám svieti slniečko tak s dobrou náladou sadáme do auta a smerujeme na mesto Akranes a Borgarnes. V prvom mestečku toho veľa na videnie nieje, jedine na pobreží sa nachádzajú dva majáky, ale keď sme sa k nim pokúšali dostať aby sme ich odfotili, dostali sme sa na štrkovú cestu nevhodnú pre osobné vozidlá. Takže sme to vzdali a pokračovali v ceste do Borgarnes. Sem prichádzame po moste Borgarfjarðarbrú, druhom najdlhšom na Islande. Mestečko je často navštevované vďaka múzeu ság a založenia Islandu.

Naša cesta pokračuje ďalej a smerujeme popri pobreží až na poloostrov Snæfellsnes. Odhaľujú sa nám krásne výhľady na okolitú prírodu – jeden vodopád za druhým, malé domčeky na zelených lúkach a všade huňaté islandské ovečky. Stále častejšie a častejšie stojíme, kocháme sa výhľadom a fotíme. Stále si neviem zvyknúť, že väčšina ciest je prázdna a naozaj len ojedinele ide oproti nám auto. Zastaviť sa dá takmer všade, nikto po vás netrúbi alebo nečuduje sa keď odstavíte auto pri ceste. Práve naopak, vždy keď sme takéto auto videli, zbystrili sme pozornosť a hľadali čo dotyčný turista fotí :).

Po dlhšej ceste zastavujeme v rybárskej obci Hellnar. Vyhliadnutú sme ju mali vďaka fotogenickému kostolíku s červenou strechou blízko pobrežia, no v skutočnosti sme tu toho našli ešte oveľa viac. Z jednej strany obec obopína sopka Snæfellsjökull, na ktorej vrchole je ľadovec posiaty snehom. Zo strany od mora sa ukazujú skalné útesy, zátoka a jaskyňa plná vody. Pri prechádzke popri pobreží zrazu v diaľke zbadáme veľmi zvláštne a tak trochu hrôzostrašné útvary a hneď vieme čo bude našou ďalšou zastávkou. Sú to útesy Lóndrangar pripomínajúce krivé vežičky, od Hellnaru vzdialené asi 10 km. Ide o sopečné vyvrhliny z okolitých skál a zaujímavosťou je, že najmenšia z vežičiek nebola až do roka 1938 zdolaná žiadnym horolezcom. Len kúsok od nich sa nachádza ďalší prírodný úkaz – jaskyňa Vatnshellir. Táto 8000 rokov stará a 35 metrov hlboká jaskyňa je pre turistov dostupná so sprievodcom, cena prehliadky je 2500 ISK (17.5 eura).

V tejto časti poloostrova to naozaj vyzerá ako na inej planéte. Celá zem je tu posiata čiernymi sopečnými vyvrhlinami, ktoré majú svoje čaro a zapadajú do celkového obrazu tejto krajiny. Ak aj nemáte naplánované, kde konkrétne tu chcete zastaviť, stačí sledovať značky pri ceste, ktoré znázorňujú zaujímavé turistické miesta. Väčšinou sú tieto miesta označené nasledovnou značkou (vedľa nápisu Blue Lagoon):

Aj tu na polostrove Snæfellsnes sa nachádza čierna pláž, aj keď známejšou je určite čierna pláž na juhu vo Víku. Toto miesto sa nazýva Djúpalónssandur a namiesto piesku sú na pláži malé čierne okrúhle kamienky. Okrem kameňov si každý návštevník všimne kusy hrdzavého železa, ktoré sú tu už od roku 1948 po stroskotaní britskej lode. Ďalšou zaujímavosťou sú štyri slávne kamene, nazývané aflraunasteinar. Slávne sú práve preto, že sa kedysi používali na odmeranie sily rybárov a najťažší z nich má 154 kg, čiže takmer nikto ho nedokázal zodvihnúť. Ak rybár nedokázal zodvihnúť tretí najťažší z týchto kameňov (54 kg), nebol pripustený na rybársku loď. Dnes sa z tejto tradície stal obľúbený koníček Islanďanov a často tu organizujú súťaže v meraní sily mužov.

Poslednou zastávkou dnešného dňa je obec Grundarfjörður, kde sme si zarezervovali aj nocľah. Dôvod prečo práve táto obec je jasný z nasledujúcich fotiek :). Okrem toho sme tu našli vynikajúci rybársku reštauráciu, ochutnali sme polievku z morských plodov a morského vlka.

Kirkjufell bol podľa mňa najfotogenickejším kopcom na celom Islande a naozaj som sa tešila či aj naživo bude vyzerať tak úžasne ako na fotkách. A nesklamal. Jeho krásu len dopĺňal vodopád Kirkjufellfoss a síce to na fotke nieje vidieť, je to obľúbené miesto fotografov a počas celého dňa a môžem povedať, že aj v noci to tu bolo dosť tesné. Keďže sme mali pred sebou jasnú noc, bolo to prvýkrát čo sme sa vydali za sledovaním polárnej žiary. A dobre sme urobili. Na prvý pohľad sme žiaru ani nespozorovali a nerozoznali od oblakov. Ľudské oko ju vidí trochu inak ako fotoaparát, takže ak si nie ste istý či sa pozeráte správne, stačí urobiť fotku. A ak na fotke vidíte oblak so zeleným nádychom, je to ona :). Niekedy slabšia, niekedy silnejšia, ale jednoducho krásna. Pre lepšiu predstavivosť opäť foto.

Akureyri – veľkomesto severu

Predchádzajúcu noc sme dosť dlho fotili polárnu žiaru, takže tentokrát sme si trošku dlhšie pospali a dobre sme urobili, pretože vonku od rána poriadne silno pršalo. Celkovo musím povedať, že počas celej dovolenky sme mali šťastie na počasie. Pršalo a fúkalo práve vtedy, keď sme museli dosť veľa cestovať a presúvať sa po ostrove, takže nám to až tak nevadilo. Samozrejme počasie je tu veľmi nevyspitateľné, mení sa každú chvíľku a môže sa stať, že bude pršať aj celý týždeň vkuse. Keď však vyjde slniečko, celá krajina sa akoby rozžiari, všetko je krajšie, farebnejšie a veselšie a každému kto sa chystá na Island prajem aspoň pár slnečných dní :).

Po raňajkách začína naša cesta smerom na sever do Akureyri. Od Grundarfjörður po Akureyri to je cca 370 km, čiže nás čakalo naozaj dosť veľa hodín v aute. Ale počasie nám „prialo“ a hovorili sme si, že radšej nech prší teraz keď musíme toľko cestovať, ako iné dni, keď sme mali skôr naplánované nejaké iné vonkajšie aktivity. Čo nás trochu prekvapilo a ešte predĺžilo cestu bol jeden cestný úsek kúsok za Grundarfjörður, keď sa zrazu stratila asfaltová cesta. Na Islande sú väčšinou 3 tipy ciest – klasické asfaltové, na ktorých je väčšinou všade rýchlosť 90, v niektorých oblastiach aj 100, napríklad blízko letiska. Potom sú tu takzvané „off roads“, teda cesty nevhodné pre klasické osobné autá a na tieto smú len autá vybavené 4×4 pohonom a teda väčšinou sú to rôzne druhy džípov. No a posledný tip sú „gravel roads“, teda štrkové cesty, na ktoré smie aj normálne osobné auto, ale maximálna rýchlosť je tu 80 km za hodinu. No a práve takáto „gravel road“ nás čakala na takmer celé dve hodiny. Najhoršie bolo to, že väčšina úsekov je naozaj veľmi zlá a neupravená, zo zeme trčali skaly a báli sme sa aby sme nedostali defekt. Len ojedinele sme išli 80tkou, väčšinou to bolo tak okolo 50. Sami sme nevedeli ako dlho po takejto ceste ešte pôjdeme, nakoniec keď sme ju celú prešli myslím, že to bolo okolo 70 km. Neviem či sa dá tomuto úseku vyhnúť ak máte naplánované navštíviť poloostrov Snæfellsnes, podľa mapy by sa možno dalo prejsť aj okolo, ale otázne je či je táto druhá cesta asfaltová. Takže ak cestujete od Grundarfjörður na sever do Akureyri cez Búðardalur, pripravte sa na toto nie veľmi milé prekvapenie.

Cesta na sever bola v niektorých úsekoch dosť monotónna a pustá, okolo nás len vysoké čierne hory a pred nami prázdna cesta. V tejto oblasti nie sú veľmi časté ani pumpy, takže si vždy dopredu pre istotu doplna natankujte. Pár krát sme videli značky upozorňujúce, že najbližšia pumpa je o 130 km.

Ešte pred Akureyri sme sa zastavili v malom skanzene severne od mesta Varmahlíð s názvom Skagafjordur. Opäť tu vidíme typické domy s trávnatými strechami a samozrejme za vstupné je možné sa pozrieť aj do vnútra. Po krátkej prechádzke pokračujeme ďalej v ceste, zo skanzenu je to stále ešte viac ako hodina do cieľa.

Príchod do Akureyri bol zvláštny, pretože sa toto mesto pred nami objavilo akoby z ničoho nič. Dlho sme prechádzali len cez opustenú dolinu a len kde tu sa občas objavil nejaký domček alebo farma. No a zrazu sme vošli z tejto prázdnoty do celkom rušného, prístavného mestečka. Ako prvé sme sa išli ubytovať priamo do centra do hostela Akureyri Backpackers. Za parkovanie sa priamo v centre platí do 16.00, my sme prišli neskôr, takže sme to mali vyriešené. Priamo v hosteli je veľmi útulná reštaurácia, kde sa môžete po dlhej ceste občerstviť. My sme si však najskôr prešli centrum a až potom sme sa zastavili na niečo pod zub.

Akureyri je druhé najväčšie mesto Islandu s počtom obyvateľov okolo 18 000 a často je obľúbeným cieľom turistov. Podnikajú sa odtiaľto napríklad výlety za pozorovaním velerýb a tiež to nieje ďaleko od krásnej islandskej oblasti v okolí jazera Mývatn. Z prístavu kúsok nad Akureyri, z Dalvíku sa plaví napríklad na ostrov Grímsey, ktorý je známy hlavne vďaka tomu, že ním prechádza polárny kruh. Samotné centrum Akureyri je malé, dominuje mu kostol Akureyrarkirkja a väčšina obchodov a reštaurácií je v okolí ulice Hafnarstræti. Napriek tomu je to tu veľmi útulné, takmer v každom z farebných domčekov sa nachádza nejaká kaviareň alebo malý obchodík. Aj my sme si konečne kúpili pár suvenírov a na záver sme zamierili do reštaurácie Hamborgarafabrikkan na vynikajúci hamburger :).

Mývatn, sopky, pramene a bahno

Hneď po prebudení vyrážame s dobrou náladou ďalej, pretože nám zase svieti slniečko a máme pred sebou dlhý deň plný zaujímavých a krásnych miest. Už samotná cesta z Akureyri smerom na Mývatn je veľmi pekná a fotogenická, najskôr ponúka výhľady na Akureyri a hneď potom opäť esíčkové cesty pomedzi sopečné kopce a zelené lúky.

Okolie jazera Mývatn je veľmi bohaté na všetky možné druhy prírodných úkazov. Ako prvý nás čaká opäť krásny a mohutný vodopád Godafoss. Prezrieť si ho môžete z oboch strán, len pozor na klzké skaly a šmykľavý terén, pretože sme videli jedného fotografa, ktorý kvôli fotke takmer spadol do vody.

Pokračujeme v ceste a zastavujeme sa pri samotnom jazere Mývatn. Toto jazero, ktoré vzniklo po sopečnej erupcii cca pred 2300 rokmi, ponúka vo svojom okolí kúpanie sa v geotermálnych prameňoch či množstvo turistických chodníkov alebo aj kratších prechádzok. Celá oblasť je veľmi dobre označená a všetky atrakcie a zaujímavé miesta rýchlo nájdete. Jednou z prvých zastávok je kráter Hverfjall, na ktorý sa dá vystúpiť a ponúka krásne výhľady. Cesta k nemu je žiaľ nespevnená a štrková, takže ak sem pôjdete s osobným autom dávajte veľký pozor. Kúsok od Hverfjallu sú geotermálne kúpele Mývatn Naturebaths, s farbou vody podobnou ako slávna Modrá Lagúna. Obľúbené sú tu hlavne prírodné parné sauny typické pre túto oblasť. Vstupné do kúpeľov je 3200 ISK (22€) mimo letnej sezóny a 3700 ISK (26€) v lete.

Ďalšou veľmi peknou oblasťou je Dimmuborgir, akési lávové vyvrhliny, cez ktoré vedú upravené chodníky rôznej dĺžky, takže sa môžete rozhodnúť či sa tu chcete prechádzať hodinku alebo dve. Lávové útvary Islanďania často prirovnávajú k trolom či elfom. Hlavne na jeseň je to tu naozaj výnimočné, čierne skaly dopĺňajú žlté, oranžové a červené stromy a popadané listy. Ak ste vyhladli, špecialitou oblasti je údený pstruh a chlieb Hverabrauð, ktorý domáci pečú v podzemí vďaka geotermálnemu teplu. Dostanete ho v takmer každej kaviarni či reštaurácii.

Našou predposlednou zastávkou v oblasti Mývatn boli geotermálne polia Námafjall v oblasti Hverir. Aj práve kvôli nim je v názve článku spomenuté bahno. Hneď po vystúpení z auta nás ovalil strašný smrad :D. Síru bolo cítiť všade a ani po čase som si na tento zápach nezvykla. V celej oblasti sa nachádza niekoľko desiatok bahnových políčok pokrytých sírovými kryštálikmi rôznych farieb. Z niektorých sa dymí para a tak z diaľky pôsobí oblasť ako keby tu horelo. Keďže sa tu nachádza toľko geotermálnej energie, samozrejme, že ju Islanďania využívajú na rôzne účely ako napríklad kúrenie. Ako zážitok je toto miesto veľmi zaujímavé a okrem krásneho sfarbenia a neuveriteľného smradu je aj okolie zvláštne a iné ako ostatné časti ostrova. Hnedé až dožlta zafarbené skaly a kopce a pomedzi ne esíčkové cesty ponúkajúce výhľady. Za Námafjallom vedie dlho cesta, v ktorej okolí sa nenachádza takmer nič – žiadne domy, lúky s ovečkami, pumpy či nejaký náznak civilizácie.

Aj naša posledná dnešná zastávka sa nachádza doslova v strede ničoho. Hovorím o vodopáde Detifoss, pri ktorom nebolo ani zďaleka toľko turistov ako pri ostatných islandských vodopádoch. Tak trochu nevýhodou je, že pri odbočke k nemu z hlavnej cesty sa musíte rozhodnúť ktorú stranu chcete vidieť, priamo na mieste sa už na druhú stranu nedostanete a ak by ste sa vracali, zabije to celkovo dosť veľa času. My sme šli viac menej na „blink“, pretože sme si neboli istí, ktorá strana je krajšia. Ale v podstate si myslím, že je to jedno, vodopád je krásny určite z oboch strán, takže nebudete ľutovať. Parkovisko je od neho trošku ďalej, takže nás čaká kratšia prechádzka a okrem Detifossu je tu ešte jeden vodopád s názvom Selfoss. Na juhozápade ostrova sa nachádza mesto s rovnakým názvom, ale vodopád tu nenájdete, čo nás trochu sklamalo, pretože sme si to akosi zle naplánovali a naozaj sme predpokladali, že Selfoss uvidíme aj na juhu. Dokonca sme tu mali zarezervované ubytovanie a až na mieste nám došlo, že sme to trošku poplietli a Selfoss sme už vlastne videli pár dní predtým :). No späť k vodopádom, oba – Selfoss aj Detifoss sú veľmi mohutné valiace sa masy vody a pri pohľade na ne som si hneď pomyslela, že sem by som teda spadnúť nechcela.

Východné fjordy a ich mestečká

Po dlhom dni v okolí Mývatn sa ubytovávame v mestečku Reyðarfjörður, ktorého meno sama neviem prečítať ani vysloviť :). Mestečko je medzi vysokými horami s počtom obyvateľov okolo 1000 a patrí medzi významné islandské prístavy. Ako prístav bol využívaný aj počas druhej svetovej vojny a práve preto sa tu nachádza múzem druhej svetovej vojny. Celkovo tu toho veľa nieje, ubytovanie kde sme bývali bolo súčasne aj reštaurácia. Hneď večer sme sa tu boli najesť a okrem nás sme ešte stretli skupinku Čechov, ktorí tu tiež dovolenkovali. Keďže sme mali opäť takmer bezoblačnú noc a predpoveď na polárnu žiaru vyzerala dobre, okolo pol noci sme sa vybrali len kúsok za mesto na opustené pole, kde sme zase sledovali krásne zelené svetlo.

Ráno sa počasie trochu pokazilo a tak po výborných raňajkách sadáme do auta a pokračujeme v ceste smerom na mesto Höfn. Krajina východných fjordov je pri každom fjorde veľmi podobná, medzi vysokými kopcami so zelenými lúkami sa nachádza niekoľko malých mestečiek či dediniek, ktoré sú väčšinou známe vďaka rybolovu a turisti si ich vyberajú ako bod na prenocovanie medzi severom a juhom Islandu. To však neznamená, že táto krajina nemá čo turistom ponúknuť. Práve naopak, príroda je tu krásna a opäť iná ako v ostatných častiach ostrova. Počas leta tu sídlia jedni z najkrajších a najfotogenickejších vtáčikov na Islande – papuchálkovia (po anglicky puffins). Sú to malé čierno biele vtáčiky s výrazným oranžovým zobákom a mnoho turistov na Islande za nimi podniká niekoľko hodinové výlety. Jeden z podobných výletov sa počas letných mesiacov robí aj z mesta Djúpivogur na ostrov Papey, kde je možné vidieť množstvo papuchálkov a aj iných vtákov. Opäť naša menšia nevedomosť, keď sme sa snažili jedného z papuchálkov niekde nájsť. A až keď sme prišli do Djúpivogur a v jednom z hotelov sme sa opýtali kde je možné ich vidieť, dozvedeli sme sa, že už dávno odleteli a prezimujú niekde inde mimo Islandu. Až potom som sa dočítala, že nieje možné vidieť na Islande počas jednej dovolenky aj papuchálkov aj polárnu žiaru. Teda samozrejme pokiaľ tu neplánujete dovolenkovať dva mesiace :). Tak sme si aspoň kúpili magnetku v tvare papuchálka na pamiatku a možno sa sem ešte niekedy vrátime a tieto pekné vtáčiky naživo uvidíme.

Po niekoľko hodinovej ceste prichádzame do mesta Höfn. Mesto je známe a turistami navštevované hlavne preto, že sa neďaleko nachádza ľadovec Vatnajökull. Ten sme mali na pláne navštíviť až na ďalší deň, čiže viac info o ňom v nasledujúcom článku :). Ako aj iné mesta na východnom pobreží, Höfn je tiež známy rybolovom a hovorí sa, že tu podávajú jedného z najlepších homárov na Islande. My sme vyskúšali reštauráciu Pakkhus, kde sme si objednali krémové polievky z langusty. Tesne pred zotmením sme sa ešte zašli okúpať do geotermálnych horúcich prameňov asi 20 minút cesty autom od Höfnu s názvom Hoffell. Ide o štyri malé okrúhle vírivky s horúcou vodou. Vstupné je 500 ISK (3.5€), peniaze stačí hodiť do malej kasičky pri vstupe, keďže žiadni zamestnanci tu nie sú. Pri vírivkách je aj malá šatňa, kde sa môžete prezliecť. Vírivky sú dosť malé, tak akurát pre dvoch ľudí, keby nás v jednej bolo viac asi by sme sa už dosť tlačili. Našťastie keď sme prišli ešte jedna bola voľná, takže sme sa tam pekne pomestili. Na záver ďalšieho pekného dňa nás prekvapila zatiaľ najvýraznejšia polárna žiara zo všetkých, čo sme videli na Islande. Posúďte sami čo na ňu hovoríte :).

Ľadová krajina a národný park Vatnajökull

Island veľa ľudí prirovnáva ku krajine ľadu a snehu. Zásluhu na tom asi má aj ľadovec Vatnajökull, ktorý je najväčším na celom ostrove a jedným z najväčších v celej Európe. Od mesta Höfn je vzdialený len kúsok, takže aj aj preto je toto mesto vhodné na prenocovanie. Deň pred návštevou ľadovca a konkrétne ľadovcovej lagúny Jökulsárlón sme si cez internet zajednali lístky na gumený čln Zodiac, ktorý ponúka hodinové plavby po tejto lagúne. Túto atrakciu naozaj odporúčam, pretože to bol jeden z top zážitkov počas našej dovolenky na Islande. Cena za výlet nieje najmenšia, na osobu je to 52€, ale tak ako píše väčšina recenzií na Tripadvisore, naozaj to stojí za to :). Pri samotnej lagúne je parkovisko, kaviareň a malý stánok, kde sa predávajú lístky. Určite si ich zajednajte aspoň deň dopredu aby ste tu potom nemuseli čakať, je možné, že nejaké lístky sa dajú kúpiť ešte aj na mieste, no pravdepodobne na iný čas ako si predstavujete. Okrem člnu Zodiac je možné zakúpiť si lístok na väčšiu loď s názvom Amphibian, ktorý je lacnejší, ale na loď vás pôjde podstatne viac a celková plavba po lagúne trvá len 30-40 minút. Zodiac je pre 10 ľudí a je to naozaj adrenalín plaviť sa blízko obrovských ľadovcových krýh. Je veľká pravdepodobnosť, že na niektorých kryhách uvidíte tulene a ak budete mať šťastie (alebo nešťastie? :)), možno zažijete aj aké to je, keď sa odlomí kúsok z ľadovca. Presne to sa stalo nám, len kúsok potom ako sme sa plavili okolo veľkého ľadovca sa zrazu za nami ozvala poriadna rana, ktorú nasledovala celkom veľká vlna. Hneď sme sa nášho sprievodcu začali zvedavo vypytovať čo by sa stalo, keby sa ľad odlomil vtedy, keď sme pri ňom boli my. A on sa len pousmial a ukázal na motor nášho člna. Že práve preto majú tieto člny 100 koní :). Ešte pred plavbou nás navliekli do špeciálneho oblečenia, takže aj keď sme sa plavili v zime a vetre, vôbec nám zima nebola. Horšie by to bolo, keby sa namočíme do vody, ktorá má tak 1 až 2 stupne. Plavba je určite adrenalínový zážitok, niekedy ide čln poriadne rýchlo a sprievodca nám ukazuje čoho sa máme držať aby sa nič nestalo. Takisto občas cítime nadskočenia, keď prejdeme po nejakej odlomenej ľadovej kryhe, no dúfame, že niečo ten čln snáď vydrží. Po hodinovej plavbe, počas ktorej sme urobili aspoň 100 fotiek a hodinu videí sa vraciame späť na pevninu.

Len cez cestu od lagúny Jökulsárlón sa nachádza pláž s čiernymi kamienkami, na ktorej sa nachádzajú veľké i malé ľadové kryhy rôznych tvarov, s ktorými sa fotí mnoho turistov. V oblasti okolo Jökulsárlón sme strávili niekoľko hodín a nasýtení ľadu, zážitkov a krásnych výhľadov sa pohýname ďalej.

Nie ďaleko od Jökulsárlón a národného parku Vatnajökull sa nachádza ďalšia oblasť s krásnou prírodou – Skaftafell. Hlavným dôvodom našej zastávky bol takzvaný čierny vodopád Svartifoss, no nieje to ani zďaleka jediné zaujímavé miesto v tejto oblasti. Nájdete tu množstvo turistických trás a chodníkov s výhľadmi na ľadovec, vodopády alebo len jednoducho krásnu prírodu. Aj k samotnému vodopádu Svartifoss sa dostanete len pešo po turistickom chodníku, od parkoviska je to cca 45 minút chôdze do kopca, cestou späť trošku menej, keďže pôjdete z kopca :).

Svartifoss by nebol až taký výnimočný, keby nepadal zo steny pripomínajúcej nejaké umelecké dielo. Čierne a hnedé skaly rôznych tvarov pôsobia trochu strašidelne a pomenovanie „čierny“ vzniklo z toho, že samotné skaly sú opäť lávové vyvrhliny. Na jeseň to tu hrá farbami, od čiernej a hnedej až po zlatisté listy a zelenú trávu. Opäť pár foto pre lepšiu predstavu :).

Plážovanie na Islande – Vík

Po dni strávenom na ľadovci a pri vodopádoch sa presúvame na juh ostrova do maličkého mesta Vík. Napriek tomu, že mesto je také malé (len okolo 300 obyvateľov), turistov sem chodí veľa, takže som mala pocit, že je to tu väčšie ako niektoré naozaj väčšie mestá, ktoré sme navštívili. Ako prvé sme sa išli ubytovať, tentokrát k veľmi milej domácej (Guesthouse Like Vík), ktorá nám povedala zaujímavé a praktické informácie či už o samotnom Víku alebo o Islande. Napríklad nám ukázala stránku road.is, kde si presne vyberiete časť ostrova kam sa chystáte a stránka vám ukáže všetky dôležité informácie ako počasie, stav cesty, počet áut na ceste, či je tam nejaké zdržanie a podobne. Naozaj veľmi praktické :). Okrem toho sme tu ochutnali vynikajúce domáce raňajky so všetkým možným a hlavne výborným domácim chlebíkom a džemom. Chlieb je trošku sladký, takže chutnejší je asi s džemom alebo medom. Samozrejme nechýbal jogurt skyr, ktorý tiež patrí medzi islandské špeciality a kúpite ho v každom supermarkete.

Vo Víku sa nachádza hneď niekoľko atrakcií, za ktorými cestuje toľko turistov. Prvou je čierna pláž, ktorá je asi 15 minút jazdy za mestom. My sme mali trošku smolu, pretože tesne po našom príchode do Víku začalo pršať a počasie sa stále zhoršovalo. Takže aj s z našich fotiek môžete vidieť, že pláž sme zažili upršanú a v hmle. Hlavne nás mrzelo, že nemáme pekný výhľad na skalné útvary Reynisdrangar, ktoré sa rysovali v hmle. Celé to na mňa pôsobilo veľmi strašidelne, čierny piesok, čierne skaly no a priamo na čiernej pláži sa nachádza ešte jeden prírodný úkaz. Sú ním čadičové skalnaté stĺpce, ktoré mi trošku pripomínali okolie vodopádu Svartifoss a opäť majú veľmi zvláštne tvary až je neuveriteľné, že niečo také vzniklo v prírode a že ich tam nevysekal nejaký tesár :).

Vík ako najjužnejší bod Islandu je slávny aj vďaka sopečným útvarom s názvom Dyrhólaey. Turisti ich navštevujú hlavne kvôli krásnym výhľadom napríklad na ľadovec Mýrdalsjökull alebo na už spomínané Reynisdrangar. V lete tu máte šancu uvidieť malých vtáčikov papuchálkov, takže ďalší dôvod prečo sa sem určite vybrať. Za pozorovaním papuchálkov sa robia často aj výlety na ostrov Vestmannaeyjar (Westman Islands). Dostanete sa sem trajektom z mesta Landeyjahöfn, viac info na tejto stránke. Keďže počas nášho pobytu už sezóna papuchálkov skončila, tento výlet sme vynechali a na miesto toho sme si ešte prezreli Vík a večer zakončili v reštaurácii Halldorskaffi, ktorá mala celkom dobré ceny na islandské pomery :).

Modrá lagúna a záver v Keflavíku

Naša dovolenka na Islande sa pomaly blíži ku koncu. Čakajú nás posledné dva dni, z ktorých prvý nám vôbec neprialo počasie a boli sme pripravení na to, že sa len niekde zašijeme do tepla a prečkáme kým búrka utíchne. Hneď ráno sa budíme do upršaného dňa s veľmi silným vetrom a za tohto „krásneho“ počasia opúšťame Vík.

Prvou zastávkou aj napriek tomu, že prší, je vodopád Skogafoss, ktorý nájdete hneď pri ceste, takže je k nemu veľmi ľahký prístup. Aj v zlom počasí sa to tu hemží turistami, parkovisko je plné áut a autobusov. Vodopád je krásny a už z dosť veľkej diaľky na nás fŕka vodu. Dá sa výjsť aj nad vodopád, no v tomto počasí sme si to radšej rozmysleli. V jeho okolí je tiež dosť turistických chodníkov a neďaleko aj mestečko Skogar, známe hlavne vďaka vodopádu. No okrem toho je tu napríklad múzem v prírode Skógasafn opäť s typickou islandskou architektúrou a trávnatými domčekmi. Ďalších 30 km smerom na Reykjavík sa nachádza vodopád Seljalandsfoss, podľa mňa jeden z najkrajších na Islande. Páčil sa mi možno aj preto, že väčšina vodopádov, ktoré sú slávne a navštevované, sú veľmi mohutné a rozľahlé. Seljalandsfoss je pomerne úzky a zaujímavé je, že sa dá prejsť až dozadu zaň, čo je tiež výnimočný zážitok. A počas upršaného dňa aj výhoda, pretože vzadu za vodopádom neprší, jedine trošku strieka voda :).

Pokračujeme v ceste až do mestečka Selfoss, kde máme zajednané ubytovanie. Zastavujeme sa vo veľmi milej a útulnej kaviarni Bokakaffid, ktorá okrem úlohy kaviarne plní aj úlohu kníhkupectva a stoly sú rozmiestnené medzi množstvom kníh. Selfoss ako taký je celkom veľké mesto, teda keď porovnávam s inými, ktoré sme navštívili na Islande. Má okolo 6500 obyvateľov. Aj keď sme prechádzali jeho ulicami a centrom, zdalo sa nám to ako celkom živé mestečko, kde tu nejaké obchody, reštuarácie či kaviarne. Ako väčšina miest na Islande, tiež je tu kúpalisko s teplou vodou, kde sa dá stráviť pár príjemných hodín. Turisti bývajú v Selfosse aj preto, že je to len kúsok od slávneho Zlatého okruhu a napríklad kráter Kerid je odtiaľto len 15 minút cesty. Takže ak ste náhodou počas Zlatého okruhu niečo nestihli, Selfoss ponúka možnosť znovu si to zopakovať.

Nedeľa je náš posledný deň na Islande. Domov letíme až v noci, konkrétne o jednej ráno, takže máme ešte celý deň pred sebou. V našej okružnej jazde stále chýba jedna z najobľúbenejších islandských atrakcií a tou je Modrá lagúna. Kúpele s gýčovo modrou vodou sa nachádzajú len kúsok od letiska v Keflavíku, preto sme sa rozhodli odpočinúť si tu ešte pred cestou domov. Odporúčam lístky si kúpiť deň predtým, aby ste sa na mieste vyhli radom a čakaniu.

Modrá lagúna sú geotermálne kúpele fungujúce vďaka elektrárni nachádzajúcej sa hneď vedľa. Taktiež sfarbenie vody má na svedomí táto elektráreň. Už v 70. rokoch ľudia zistili, že kúpanie sa v tejto geotermálnej podmorskej vode má liečivé účinky a to hlavne na pokožku. Priamo popri kúpaní sa v lagúne môžete na niektorých miestach vyskúšať silicu, čo je akési biele blato, ktorým si všetci natierali tvár a dekolt a po 5-10 minútach účinkovania by ste mali cítiť jemnejšiu pokožku :). Okrem samotnej lagúny sú v areáli aj sauny a ak si priplatíte aj rôzne masáže a iné procedúry plus časti, kde sa dostanú len zákazníci s extra vstupným. My sme si zajednali ten najlacnejší vstup, ktorý je už sám o sebe dosť drahý (35€), no a aj napriek peknej farbe vody a liečivým účinkom, som bola z lagúny trošku sklamaná. Hlavne teda z vnútornej časti, pretože ak začne dosť intenzívne pršať, nieje veľmi príjemné kúpať sa vonku. Žiaľ vo vnútri sú len sauny, kde sa dlho vydržať nedá a relaxačná miestnosť, kde sme narátali dokopy 13 lehátok, čiže samozrejme počas dažďa úplne plné. Ďalej je tu jeden bufet, ktorý tiež nemá kapacity na také množstvo ľudí aké sem chodí, no a ešte jedna reštaurácie, kde ale ak som tomu dobre pochopila, nieje vstup v plavkách. No ale aby som nebola len kritická, kúpanie sme si užili, občas nám aj zasvietilo slniečko, tak sme si vychutnali jahodový smoothie a po cca 3 hodinkách sme odišli.

Posledných pár hodín pred odletom sme sa ešte zastavili ako prvé na výbornú polievku z homára v reštaurácii Bryggjan v Grindavíku. Tam nám čašník poradil niekoľko tipov po okolí, ako napríklad prechádzku okolo starých vrakov lodí, ktoré stroskotali na pobreží neďaleko Grindavíku. K vrakom vedie štrková cesta, ale pomaly sa dá prejsť aj s osobným autom. Z Grindavíku už smerujeme na letisko, ale keďže auto máme odovzdať až okolo desiatej večer, zastavujeme sa ešte v meste pri letisku, v Keflavíku. Až keď sme vošli do centra všimli sme si, že možno sme sa mohli zastaviť aj skôr, pretože to tu bolo celkom živé a pomerne rozľahlé centrum. Zastavili sme sa len na kávu, ale ak budete mať cestu do tohto mestečka a viac času, zaujímavým návštevným bodom môže byť múzeum rock and rollu alebo námorníctva.

A to je koniec nášho dobrodružstva na Islande. Domov sa vraciame s veľkou kopou zážitkov, fotiek a videí a s pocitom, že sme zase uvideli krásny kus sveta. Island ma dostal hlavne svojou čistou prírodou, pohľadmi na všetky tie vodopády, zelené lúky, zvieratá, kamenné útvary a tiež rôznorodosťou jednotlivých častí ostrova. Každý si tu nájde niečo svoje, niečo pri čom budete chvíľu stáť s otvorenými ústami a čudovať sa ako je to možné ako ja pri pohľade na polárnu žiaru. Dúfam, že môj článok vám aspoň trošku priblížil túto krásu a možno aj vďaka nemu si sem v blízkej dobe kúpite letenku :).